Písal sa rok 1990 a ja som pod vplyvom eufórie tých čias nakreslil nižšie uvedenú karikatúru. Veril som, že prvé slobodné voľby v roku 1990 pošlú týchto pánov: Ladislav Adamec (vtedy predseda vlády a predseda KSČ) a Peter Weiss (vtedy predseda KSS) na smetisko dejín. Veril som, že červený komunistický rak stiahne svoje posledné obete do priepasti, z ktorej sa už nevyhrabú. Pán Adamec po niekoľkých rokoch odišiel do dôchodku, no Peter Weiss ešte dlho zamoroval politický vzduch svojimi pochybnými ideálmi a taktikou priskočstrany, ktorá dovoľovala vyniknúť a dostať sa k moci takým indivíduám ako Vladimír Mečiar, Ján Slota či Ján Ľupták.
Chcel som túto karikatúru uverejniť v nejakom periodiku, vtedy populárnom Roháči či Kocúrkove, no akosi z toho zišlo a karikatúra putovala do stolíka.
V roku 2002 som túto kresbu opäť „vyhrabal“, lebo som zacítil, že by znova mohla byť - po istom vynovení - aktuálna. Vyzeralo to totiž, že SDĽ, nástupkyňa KSS, definitívne končí, pretože z nej odišla „mladá krv“: Ftáčnik, zakladateľ Weiss či populárna Šmegi (Brigita Schmögnerová) a kormidla sa ujali neškodní (a našťastie neschopní) páni v rokoch: Jozef Migaš a Pavel Koncoš.
SDĽ skutočne skončila, no spolu s odídencami z SDA ju pohltil ďalší červený moloch SMER-SD. Jeho líder Róbert Fico sa spojil s oživenými mŕtvolami: Vladimírom Mečiarom a Jánom Slotom a vládne nám spôsobom, ktorý každý deň musím predýchavať, aby som sa z toho nepototo. Povedal som si, že prerobím karikatúru ešte raz a teraz ju aj zverejním, s prianím, aby som ju už nikdy nemusel vyťahovať. Viem, že v nadchádzajúcich voľbách to možno ešte nebude, ale skôr či neskôr sa s nimi história vysporiada, verím, že červený rak sa s nimi odoberie do svojej skrýše a nielenže ICH nepustí, ale že si už nepríde po žiadnych iných takto postihnutých, lebo už žiadni nebudú; aspoň nie pri moci.
