Ak už teda musí ďalej žiť (po havárii)

Peter spustil hlavu na volant. Čas, prechádzajúci okolo do svojej čiernej diery bez návratu, zahvízdal výstražným prerušovaným tónom. Čo mám robiť? Cestovať radšej autobusom? Keby som len nemusel prestupovať... Klopanie na okienko prerušilo jeho podvečerné rozjímanie o tom, či ešte dokáže byť vodičom. Nebol to vták. Škerila sa naňho akási okrúhla mužská hlava vlasatého rockera. Uvedomil si, že dotyčný klopajúci zastavil, mysliac si, že sa mu niečo stalo. Peter sa naňho usmial a zdvihnutím palca signalizoval, že je všetko okej.
Vážne je všetko okej? Nič nie je okej. Ale ty mi, chlape, nepomôžeš, prezrádzal Petrov smutný pohľad.
Červenú oblohu pomaly striedala čierňava, ktorá pokojne, vedomá si neodvratnosti svojho poslania, zbierala po obzore ohnivočervené škvrny. Peter chvíľu bez záujmu sledoval agóniu ďalšieho dňa. Jeho duch sa pomaly upokojoval a zmieroval so svojím poslaním v tele. Peter naštartoval a opatrne pokračoval v ceste.
Doma sa osprchoval. Chcel si obliecť svoj modrý zamatový župan. Vešiak vľavo, ktorý bol preň vyhradený, zíval prázdnotou. Vešiak napravo, ktorý bol vyhradený tomu Júliinmu, tiež. Opäť v nose ucítil jej vôňu zeleného čaju, ktorá ju stále sprevádzala ako osobná asistentka.
Všetky svoje veci mával Peter vždy naľavo. Keď sa načiahol za ručníkom a boli tam dva, mohol si byť istý, že jeho je ten naľavo. Júlia milovala vo veciach poriadok. Určite aj v koši na prádlo ležali jeho špinavé veci vždy naľavo. Keby to vedela ovplyvniť, tak aj v práčke by sa jeho veci čvachtali naľavo od jej prádla.
Nie, nemohol sa ďalej zdržiavať v kúpeľni, všetky tie vône mu priveľmi pripomínali jeho milovanú Júliu.
Obliekol si tričko a trenírky, otvoril fľašu vína, a s pohárom Dry Muscat ľahol do postele.
Zaplní ústa výraznou chuťou s jemným náznakom sladkosti, vyváženou náznakmi tónov tropického ovocia a melónu, prečítal na vinete. No viac ho zaujímala informácia o 12,8 percentnom podiele alkoholu. Žiadalo sa mu trochu otupiť až veľmi k činnosti vybičované zmysly. Náznaky a tóny bude vychutnávať inokedy.
Oprel hlavu o posteľné čelo. Asi pred týždňom počul vášnivú manželskú hádku valiacu sa spoza priečky, ku ktorej mal prirazenú svoju posteľ. Nikdy odtiaľ nepočul jediný zvuk, až teraz, a to hneď taký výrazný. Roky žijete s niekým oddelení iba tou priečkou. Keď sa stretnete na chodbe, ani sa nepozdravíte. Ležíte a váš sused sa možno s niekým miluje ani nie dva metre vzdušnou čiarou od vás. No vy o tom nič neviete, lebo ani jeden z vašich zmyslov vám to nepovedal. Priečky sú vskutku veľmi zvláštny vynález… Síce nevyhnutný, no jednako zvláštny.
Nemohol zaspať. Uvažovanie o priečkach spôsobilo, že mu začali vadiť. Uvedomil si ich hlavnú úlohu: obmedzovať, zabraňovať, deliť. Zrazu sa potreboval nadýchnuť priestoru. Vyšiel so znovunaplneným pohárom na balkón. Pozrel nad seba a doľahla naňho veľkoleposť nočnej oblohy, ktorú si už dlho takto neuvedomil. Hviezdy boli blízko ako svetlá na vianočnom strome, ktorý každoročne zútulňuje zasnežené námestie. Bola to noc, ktorá aj tých najzarytejších pragmatikov a realistov popletie natoľko, že odídu po pero a papier, akoby si mysleli, že dnes večer napíšu báseň. Kráľ noci pokojne kráčal mestom. Svetlá pouličných lámp, oblokov a áut sa viac–menej neúspešne snažili rozohnať tmu, ktorú rozsieval.
Peter sa nadýchol. Hlboko, veľmi hlboko. Akoby chcel nasať všetok pach mesta. Nejaký domorodec z džungle by možno povedal, že je to smrad, no preňho to bola vôňa, vôňa domova. Nemohol by inde žiť, ak už teda musí žiť.  Musím sa vzchopiť, musím zabojovať, musím byť silný, sľúbil si.
Jemné zzzzz mu ukolísavalo myseľ; no bolo to len nočné otupovanie k oddychu, aby aj zajtra ráno dokázal vstať, ísť do práce a večer, keďže bol piatok, sa opäť mohol ísť vyrozprávať na cintorín, kde leží to podstatné z neho: manželka, vtedy tehotná, ktorá pred vyše rokom zahynula pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil ten idiot v protismere, čo sa už nemal kam zaradiť v prudkej zákrute.