Išlo nám to viac-menej dobre, až sme sa dostali k trom veľkým zaveseným guliam s hrotmi, cez ktoré sme sa nedokázali dostať. Niekoľkokrát to skúšal syn, niekoľkokrát som to skúšal ja, no nepomohla ani opatrná taktika, ani rýchly prebeh, nepomohlo nič, vždy nás jedna z gúľ zasiahla, zmiatla do žeravej lávy, či čo to bolo pod nami. Až chlapec, plný zúfalstva a zlosti, povedal: „Oci, musíš tam ísť a podržať tie gule.“Zasmial som sa tomu nápadu a syn sa zasmial tiež. Je dostatočne inteligentný, aby som mu nemusel vysvetľovať, že to nie je možné. Svet, v ktorom sa pohybujú títo traja hrdinovia a svet, v ktorom sa pohybujeme a žijeme my, je úplne inej podstaty. Žiaden človek nedokáže so svojím telom zloženým z vodíka, kyslíka, uhlíka, vápnika a iných prvkov vojsť do počítačového programu. Môj sedemročný syn to bez problémov dokáže pochopiť.
Vtedy mi napadla istá paralela: Prečo niektorí múdri a vzdelaní ľudia nedokážu pochopiť, že aj Boh je úplne inej podstaty ako náš svet, ktorý stvoril pre nás. Dal nám ho k dispozícii, aby sme ho využívali ako uznáme za vhodné, lebo nám dal aj slobodnú vôľu. Nemôže sa postaviť pred žiadneho človeka a povedať: „Tak to som ja, Boh, už budeš vo mňa veriť?“ Teda nemôže... Môže, veď je všemohúci. A aj to urobí: keď uzná za vhodné, že tento svet už nie je potrebný. Pozrie do tabuľky, kto dosiahol najvyššie skóre, odpojí svet od zdroja energie a prvých neviemkoľko miliónov pozve k sebe, aby ho konečne uvideli a tešili sa z jeho prítomnosti aj z prítomnosti ostatných úspešných hráčov.
Viem si predstaviť, ako sa niektorí z Vás teraz tvária, ako si ťukajú po čele a chystajú sa písať do diskusie, že to prirovnanie je choré, že som sa zbláznil a potrebujem psychiatra. Nevadí mi to. Pretože toto prirovnanie – možno na rozdiel od mnohých z Vás – stačilo môjmu synovi na to, aby sa už nepýtal, prečo Boha nemôže nikto, ani on, vidieť, prečo ho uvidí až po smrti a prečo má žiť tak, aby bol hodný daru uvidieť Ho a žiť s ním naveky. Predstavujem si vševediaceho Boha, ako na nás pozerá svojimi vševidiacimi očami a hovorí si: „Nemôžem sa, ľudkovia moji, pred vás postaviť, aby ste ma videli a uverili vo mňa, nie je to možné. Musel by som porušiť a poprieť všetky zákony a poriadky, ktoré som pre vás vymyslel a ktorými sa riadi váš svet. Poslal som vám predsa dostatok poslov – aj môjho syna –, aby ste tomu porozumeli. Aby ste vydržali až do konca života a konca sveta. Potom už bude všetko iné. Dovtedy musíte počúvať ľudí, ktorým som dal viac z mojej múdrosti a čítať knihy, ktoré boli napísané z mojej vôle. Ak budete veľmi chcieť a prosiť o to, môžem vám dať aj niečo nad tento rámec: pošlem za vami ľudí s konkrétnym posolstvom pre vás, alebo veci zariadim tak, aby ste rozpoznali moju vôľu, aby ste pochopili, čím som vás na tomto svete poveril. Vydržte a uvidíme sa. Veď čo je to päťdesiat či osemdesiat rokov oproti večnosti?“
