Vzal som do rúk ošúchanú nokiu tritisícpäťstodesiatku a zahľadel sa do Bartekovej tváre. Tak ho totiž každý volá. Je odo mňa asi o päť rokov starší. Všimol som si akési korálky v jeho ušiach, prichytené obyčajnou niťou na šitie, narúžované pery, zvýraznené linky okolo očí. Tvár lemovali polepené vlasy, prefarbené na čierno.
Opýtal som sa: „Máte aj nabíjačku?“ Vykal som mu, keďže aj on začal vykaním.
„Mala som, ale kdesi som ju stratila. Ale za dvesto kúpite... kdekoľvek.“
Takže som dobre počul, skutočne o sebe rozpráva v ženskom rode. Spomenul som si, že som niekde zachytil, že Barteka nechala frajerka a odvtedy má nejaké psychické problémy, ale že až také, to ma naozaj prekvapilo. Prihovoril som sa:
„Pamätáte sa na mňa? Kedysi som sa kamarátil s vaším mladším bratom. Chodili sme k vám do herne...“
Pozrel na mňa divným pohľadom. Skutočne mal kedysi v rodičovskom dome herňu. Nie výherné automaty, ale bežné strieľačky, adventúry, či karate. Vtedy mal ešte málokto počítač, takže tam bolo stále plno. Dosť sa mu darilo. Našiel si exkluzívnu priateľku, ktorá nosila odvážne minisukne a prevážal sa s ňou na zahraničnom fáre (žiadna škodovečka), ktorých vtedy bolo na Slovensku ako šafránu.
„Mali ste perfektnú fiatku, ktorú sme vám závideli...“ pokračoval som.
„Takže ten mobil nechcete,“ povedal tvrdo a prísne mi pozrel do očí. Okolo prechádzali akísi výrastkovia, ktorí hneď spustili: „Slečna Barteková, aj dnes idete šliapať ulicu? Aby ste si nevytkli nohu v tých štekličkách...“ a s rehotom utiekli, keďže sa po nich zahnal. Ešte raz na mňa pozrel, či som si tú kúpu nerozmyslel a odkráčal. Pozeral som za ním. Kráčal normálne, ako chlap, aj tak bol oblečený. Rozprával mužským hlasom, nesnažil sa rozprávať ako žena... Ktovie, čo mali znamenať tie poznámky výrastkov.
Večer som sa mamy pýtal, či vie niečo o ňom. Tá sa veľmi dobre pozná s jeho mamou. Potvrdila mi, že vie o jeho psychických problémoch, aj keď o tom, že o sebe hovorí ako o žene, ešte nevedela. Jeho mama zo všetkého viní Bartekovu snúbenicu, ktorá ho nechala tesne pred svadbou. Jej názor je však zrejme jednostranný, jednostranný pohľad milujúcej matky. Počul som aj inú verziu: vraj bol veľmi žiarlivý, takže si je na vine vlastne sám... Ťažko povedať, kde je pravda. Možno za všetko môžu chemické zmeny v mozgu, nedostatok dopamínu, a obaja sú v tom nevinne. A nevinne je v tom aj láska.
Raz som videl dokumentárny film o Číne. Mladí Číňania sa v ňom vyjadrovali, že to najhoršie, čoho sa v živote obávajú, je, že sa zaľúbia. Lásku považovali za čosi, čo pre nich bude znamenať len problémy...
Majú tí Číňania pravdu? Je láska najväčšou prekážkou šťastného života? Láska znamená veľa problémov, no nechcel by som žiť život bez týchto problémov. Mám ľúbiť menej, pretože ak o lásku prídem (rozchod, úmrtie) môžem „zošalieť“? Určite nie! Duševné zdravie je dôležité, no láska ešte dôležitejšia. To by som potom ani nemohol vyjsť na ulicu. Veď na nej číha toľko nástrah, ktoré ma môžu pripraviť o zdravie, fyzické či duševné...
V piatok som Barteka stretol opäť. Išiel oproti mne na ulici, a keď som videl, že smeruje ku mne, trocha mnou trhlo: Čo len chce? Minule sa netváril dvakrát priateľsky... Bol oblečený presne rovnako ako vtedy.
„To nebol fiat, ale ford,“ povedal a pokračoval v ceste.
Prajem Ti, Bartek, aby si našiel stratené duševné zdravie, kúpil si znova ford a bol opäť šťastný...
