Medzitým z toalety vyšiel štyridsiatnik a zarazil sa, keďže začul poslednú vetu. Zavolal si čašníka, ktorý ich obsluhoval, a čistou slovenčinou sa opýtal, čo sa stalo, keďže pochopil, že tá poznámka zrejme súvisela s jeho spolustolovníkmi.
Čašník sa preľaknuto ospravedlnil, že to tak nemysleli a povedal mu o hliníkových lyžiciach. Pán mu vysvetlil, že hliník síce nie je zdraviu škodlivý, ale niekedy sa do hliníka pridávalo olovo a to škodlivé je, preto Nemci hliníkový príbor odmietajú. Potom si ho prísne premeral a povedal: "No s tými fašistami v prípade manželov Kleinbergerovcov ste to poriadne prestrelili. On je Žid a fašisti mu zabili oboch rodičov. Ale chcel som sa opýtať na majiteľa domu, neviete, kde je? Chceli by sme ho spoznať."
"Prečo? Majiteľ domu aj tejto reštaurácie je môj otec. No momentálne je odcestovaný a príde až o dva dni."
"Takže vy ste pán Kovalčík... Viete, tento dom kedysi patril otcovi pána Kleinbergera a istý pán Kovalčík, zrejme váš dedo, bol jeho arizátorom. Viete, kto to boli - arizátori?"
"Nie."
"Zväčša ľudia blízki vtedajšej moci, ktorí za úplatu postupne preberali židovské majetky, niektorí im pomáhali, no vo väčšine prípadov im bol osud Židov ľahostajný a niekedy ich sami vydávali na deportácie." Muž chytil mládenca za ramená: "Zrejme ste mali svojho starého otca radi, preto vám radšej nepoviem, ako sa zachoval on. Bolo to už dávno... Pán Kleinberger neprišiel, aby sa usiloval o navrátenie domu, už by to zrejme ani nebolo možné, chcel len manželke ukázať, kde prežil detstvo. Bolo by to možné?"
"Áno. Samozrejme. No zavolám mamu, ja by som to nezvládol."
"V poriadku. A už nikdy ľudí takto povrchne nehodnoťte. Dobre?"
Mládenec vybehol, pretože tam už dlhšie nedokázal stáť s pocitom hanby, ktorý ho premohol.
Nie každý, kto rozpráva po nemecky, musel mať predkov fašistov. Nie každý dobručký slovenský dedko bol celý život poctivým človekom. Vojna a absurdná doba, v ktorej žili, preverila dokonale ich charaktery a neraz z nich vydolovala to najhoršie, čo tam mohla nájsť. Dúfajme, že nikdy nebudeme žiť v takýchto časoch... Tento príbeh mi vyrozprával jeden známy. Stal sa pred približne pätnástimi rokmi. Možno dialógy nie sú presné, aj mená som zmenil, ale podstata ostala.
