Možno to viete, možno nie, problém nie je v nedostatku pracovných síl, je to obchodná stratégia predaja: keď tam tak stojíte, spomeniete si, čo ešte treba dokúpiť, a tak sa po to vrátite. Niekedy len tak tlačíte vozík pred sebou a čakáte, kedy bude pri pokladniach menej ľudí a popritom prikladáte a prikladáte... K tomu všetkému sa k pokladniam dá dostať iba okolo regálov so sladkosťami.
Ak ste sám, dá sa to zvládnuť. Ak máte so sebou malé dieťa, dá sa to zvládnuť tiež, len ide o to, ako. Sú dve možnosti: buď detským ručičkám natŕčajúcim sa po sladkostiach podľahnete, alebo im odoláte. Pripočítajte k tomu detské mrnčanie či plač, hádzanie sa v sedačke na vozíku, pohľady všetkých dookola... Ako som napísal, dá sa to zvládnuť. Viem, o čom píšem, mám dvaapolročného syna...
No čo ak vám do toho vstúpi tretia osoba?
Minule som tiež raz takto čakal v rade, sám, tri vozíky predo mnou mamička s uplakanou ratolesťou natŕčajúcou ručičky smerom k lízankám a čokoládkam. Dva vozíky predo mnou stál starší pár, muž a žena, a podľa pohľadov a gest bolo jasné, že neschvaľujú počínanie matky, ktorá takéto správanie sa dieťatka ignorovala, občas naňho nevrlo pozrela, pritom ho držala, aby nevypadlo. Staršia pani to už nemohla vydržať. Čulými pohybmi vypochodovala z radu a podala dievčatku jednu lízanku. Mamička neveriaco pozrela na tú pani a veľmi dôrazne sa opýtala: „To čo ste urobili?!“ - „Čóóó?“ zakontrovala natupírovaná pani. „Kto sa má na to pozerať? Ja jej tu lízanku zaplatím!“ povedala rozhodne. - „Myslíte si, že by som jej ju nekúpila, keby som chcela?!“ Mamička vzala dcére lízanku (tá spustila hysterický plač a celá tvárička jej očervenela) a vrátila ju naspäť do regála. S pani si ešte vymenili zopár viet v štýle: kto koľko detí a ako vychoval a vychováva...
Verím tej staršej pani, že svoje deti vychovala správne. No ako starý rodič akoby na to, ako ich vychovávala, už zabudla. Častokrát starí rodičia rozmaznávajú naše deti, lebo si myslia, že keď svojim vnúčatám pri každej príležitosti nebudú strkať do rúk sladkosti, nie sú tými správnymi starými rodičmi. Niekedy túto veľkodušnosť uplatňujú aj k iným deťom. Mne sa už niekoľkokrát stalo, že môjmu synovi priniesli sladkosť cudzí ľudia: susedia, predavačky v obchode... Nemám to rád a moja manželka rovnako. Vy, ktorí to robievate, pouvažujte, je to skutočne nutné? Som presvedčený, že každý rodič najlepšie vie, koľko jeho ratolesť môže za deň zjesť sladkostí a že mu ich aj dopraje.
Takže nie hypermarkety robia z našich detí umrnčané otravy, ale ľudia: rodičia aj ostatní; všetci, ktorí sa s tým nevedia správne vysporiadať a ukázať silu a rozhodnosť tam, kde je to veľmi potrebné.
