Tento príbeh mi rozpovedal synovec, ktorý je deviatakom na základnej škole. Majú v triede chlapca, ktorý je rozumovo úplne normálny, má však čiastočnú spastickú kvadruplegiu (dovnútra stiahnuté končatiny, následok detskej obrny). Ťažšie sa mu chodí a jeho manuálne zručnosti to tiež trochu poznačilo. Je však múdry a šikovný, a čo sa týka zdravotného stavu veľký bojovník. Volá sa Mirko.
Prihodilo sa to na hodine zemepisu. Mirko bol posledným skúšaným a jeho odpoveď prerušil zvonček oznamujúci prestávku. Mirko dostal dvojku, vzal zošit a žiacku a keďže videl, že nikto sa neujal mapy, zavesenej na tabuli, navrhol pani učiteľke: „Mohol by som zvinúť mapu a potom vám ju odniesť do kabinetu?“
Pani učiteľka sa len pousmiala a povedala: „Ty, Mirko? Je tu predsa dostatok zdravých detí... Robko, buď taký dobrý, pomôž mi s mapou.“
Mirko si sadol do lavice a celú prestávku so smutne zvesenou hlavou nad niečím rozmýšľal. Niekoľkokrát aj prehodil: „Ja nie som kalika!“ Prišlo ho utešiť pár spolužiakov, no veľmi to nepomáhalo.
Podobne to prebehlo aj na nasledujúcom zemepise. Učiteľka na konci opäť zaperlila: „Kto mi dnes pomôže s mapou? Samozrejme okrem Mirka.“ Usmiala sa naňho, no hnev a bolesť v Mirkovej duši nepovolili úsmev jej opätovať. Mapu odniesol opäť niekto iný. Cez prestávku sa okolo Mirka vytvoril hlúčik, ktorý však už len neutešoval; predsedníčka triedy a prirodzený vodca svorky v jednej osobe Dominika navrhla, aby sa na ďalšom zemepise nikto neopovážil odniesť mapu a Mirka po istom presviedčaní prehovorila, aby sa on jediný prihlásil.
A skutočne: na ďalšej hodine na výzvu zemepisárky, kto jej pomôže s mapou, ostali všetci sedieť ako prikovaní. Keď učiteľka videla, že nikto sa nehrnie, vyzvala postupne dvoch žiakov, no tí len na ňu bez slova pozerali. Učiteľka preto s hnevom oslovila predsedníčku Dominiku. No aj tá bola ticho. A vtedy sa prihlásil Mirko.
Učiteľka ešte niekoľko sekúnd švenkovala po triede, no keď videla neoblomné odhodlané tváre, pochopila.
„Mirko, prepáč mi. Budeš taký dobrý a pomôžeš mi s mapou?“
Mirko nadšene vyšiel z lavice a poďho k tabuli. Celá procedúra mu trvala trikrát dlhšie ako ostatným deťom, no nikto mu neprišiel pomôcť a nikto ho ani nesúril. Keď učiteľka, nasledujúc Mirka, vychádzala z triedy, niekoľko detí si všimlo, že mala zrosené oči. Na ďalšej hodine im poďakovala za lekciu, ktorú jej uštedrili. Samozrejme, že sa neskúšalo... Mirko sa odvtedy stal vrchným nosičom pomôcok pani učiteľky. Túto svoju funkciu koná svedomito a s veľkým nadšením.
