Možno si ich pamätáte zo základnej školy aj Vy, a možno ste žiadnych v triede nemali: zásadne si nenosili pomôcky či učebnice, číslo vyjadrujúce ich zameškané hodiny bolo nezriedka trojciferné, koktali pri čítaní, učitelia na nich večne vrieskali, cez prestávky postávali bez desiaty a znudene gúľali čiernymi očami – spolužiaci-Rómovia.
Väčšinu z nich ste si nezapamätali, lebo aj keď na Slovensku nemáme apartheid, býva to takmer pravidlom, že rómski spolužiaci sa na stretávky nepozývajú… Prečo je to tak? Kto je na vine? Oni? My? Ich neprispôsobivosť, či náš pocit nadradenosti? Nebudem na tieto otázky teraz hľadať odpovede, chcem Vám niečo napísať o jednom z nich. Volá sa Jano.
Dlho sme sa nevideli, a keď sme sa aj v minulosti stretli na ulici, akurát sme sa pozdravili. Áno, Jano je Róm a býva v rómskej osade pri obci Krížová Ves v Kežmarskom okrese. Pred mesiacom sme sa stretli v jednej fronte v obchode, tak sme sa pustili do reči. Dozvedel som sa, že síce normálnu robotu nemá, no „šéfuje“ pastoračnému centru v ich osade, má vlastnú kanceláriu, telefón i počítač. Porozprával mi o aktivitách, ktoré s pomocou kňazov z blízkej Spišskej Belej usporadúvajú: futbalové zápasy, premietanie filmov, hudobné vystúpenia, rôzne iné podujatia a že chystajú spevácku súťaž Superstar. Na záver mi takmer vyrazil dych, keď povedal, že o pár dní odchádza na služobku do Macedónska.
To je teda kariéra, povedal som si. Z toho grázlika, ktorý večne žobral o desiate a bil sa s kým prišlo, teda vyrástla riadna hviezda… Ale prial som mu to, veď nejako sa tí ľudia musia vyhrabať z marazmu, v ktorom žijú. Poznám ich mnohých a dosť dobre, takže viem, o čom píšem.
Včera som ho náhodou stretol opäť, hneď som sa mu prihovoril, veď Róma, ktorý chodí na služobky do Macedónska, len tak nestretnete:
„Tak ako bolo v tom Macedónsku?“ prezvedám sa.
„Dobre. Veľa zážitkov.“
„To verím. A čo tá Superstar? Už bola?“
„Bola.“
„A kto sa stal tou Superstar?“ vyhŕkol som, aj keď som si hneď uvedomil, že víťaza len ťažko budem poznať.
„Poznáš ho,“ prekvapil ma Jano, akoby čítal moje myšlienky. Začal sa záhadne usmievať a mne vírilo hlavou: Poznám ho? Niekoľkých z osady poznám, majú aj vlastnú kapelu, ale ktorý by to mohol byť…
„Nenaťahuj ma, trochu sa ponáhľam.“
„Skús porozmýšľať.“
„Neviem. Naozaj neviem.“
„No dobre. Za Superstar sme vyhlásili Ježiša,“ povedal a očakával moju reakciu.
No ja som nevedel, čo mám povedať. Čakal som kohokoľvek, najskôr nejakého Hangurbadža alebo Horvátha, čo sú najčastejšie priezviská, ktoré sa tam vyskytujú, no toto meno ma zaskočilo. Pozval ma ešte, aby som sa prišiel pozrieť na nejakú ich akciu, keď budem môcť, a odišiel. Až potom mi napadlo, ako som mohol reagovať: Tak Toho teda poznám. Iste mal veľkú radosť.
Už aj preto, lebo viem, ako Rómovia medzi sebou radi súperia, to muselo byť pre nich ťažké - vzdať sa prvého miesta. Nerobím si ilúzie, predpokladám, že to navrhol pán farár, no hrdosť, s akou mi to Jano oznámil, ma presvedčila o tom, že sa veľmi radi s týmto nápadom všetci stotožnili, a možno prvýkrát v živote budú hrdí na to, že oni sú tí Rómovia z osady, ktorí prenechali prvé miesto v súťaži svojmu Spasiteľovi.
Raz sa pôjdem pozrieť na miesto, kde Ježiš vyhral v speváckej súťaži. Choďte aj vy, určite Vás radi privítajú.
