V článku Akt, ktorý zachránil jedno manželstvo, som už spomenul, že som sa kedysi venoval obchodovaniu so starožitnosťami. Tam som spoznal aj Žanetu.
Chodievala ku mne s babkou, ktorá sa o ňu starala. No, starala, skôr sa niekedy zdalo, že babka ju používa na citové vydieranie ľudí, od ktorých by mohla získať nejaké peniaze. Žaneta bola sirotou žijúcej matky. Tá ju prenechala babke a odišla kdesi do Čiech a o dcéru už neprejavila záujem. Babka ju ku mne posielala s rôznymi treťotriednymi pseudostarožitnosťami, o ktoré som nemal veľmi záujem, no vždy akosi dokázala zaklopať na citlivú dušu vtedy dosť naivného a empatického mládenca. Jej celkový ošumelý výzor mi pripomínal rozprávku o škaredom káčatku. Pekná tvár dievčaťa sa človeku zapáčila až na druhý alebo tretí pohľad. Dlhé mastné vlasy jej neupravene zasahovali do tváre ako burina, ktorej sa hospodár nemôže zbaviť. Zakrývali prekrásne sivomodré oči a celkové príjemné vyžarovanie, ktoré predznamenávalo, určovalo aj potvrdzovalo jej nepochybnú krásu. Mala vtedy asi dvanásť, ja dvadsaťštyri. (To len aby sme mali jasno, že bola mimo sféry môjho záujmu.)
„Mama sa na mňa vykašľala. Ja by som nikdy neopustila svoje dieťa,“ mimo iného povedala vtedy.
Ako išli roky, vyrástla z nej pekná labuť, ktorú hneď odchytil Milan – už vtedy opilec, povaľač a príležitostný zlodej. Splodili so Žanetou dve deti. No veľmi rýchlo ho dobehla minulosť a prokurátor, ktorý mu všetko spočítal, čoho výsledkom bolo niekoľko rokov nepodmienečne. To znamenalo koniec manželstvu, no na moje prekvapenie aj koniec Žanetinej starostlivosti o deti. Tie umiestnili v detskom domove. Bolo ju potom možné vídať s rôznymi mužmi, o ktorých skutočne nemala núdzu. Jednému z nich porodila ďalšie dieťa. No koniec vzťahu znamenal aj odchod tretieho Žanetinho dieťaťa do detského domova.
Raz si ku mne prisadla v autobuse. Keď ma spoznala, zneistela. Pustili sme sa však do rozhovoru. Aj keď som jej nič nevyčítal, sama mala potrebu obhajovať, či ospravedlňovať sa. Povedala, že už si dá pozor, nájde toho správneho a vezme všetky deti z detských domovov, aby sa o ne mohla starať. Nemám dôvod jej neveriť, no keď tým správnym chlapom myslela Rasťa, s ktorým som ju viackrát videl, neviem, či sa jej toto predsavzatie splní. Rasťo je totiž podobná existencia ako jej prvý manžel Milan, ak nie pochybnejšia.
Nie, neprichodí mi niekoho odsudzovať. Možno skutočne očakáva zlepšenie svojej pozície, aby sa o deti mohla postarať, no možno len hľadá výhovorky. Ak by skutočne chcela, postarala by sa. Poznám mamičku, ktorá sa sama stará o päť detí, poznám aj iné prípady. Skutočne je náš systém tak postavený, že jeden rodič sa o svoje deti nedokáže postarať? Snáď nie, snáď je aj iné východisko ako ďalší lajdák a opilec. Snáď pochopí, že výchova detí môže naplniť jej život hodnotnejšie ako „užieranie“ sa s nehodnými povaľačmi. Niekde som čítal, že jediným skutočným problémom človeka je nemať dobrú matku, prípadne ju nemať vôbec. So všetkým iným sa človek dokáže vysporiadať. Iba s týmto mu nedokážu pomôcť ani psychológovia či psychiatri. Prajem ti, Žaneta, aby si našla silu urobiť to jediné správne rozhodnutie – ujať sa ich výchovy a starostlivosti o ne, aby mali šancu prežiť život so svojou matkou.
