Prisadla si ku mne nápadná asi štyridsaťpäťročná peroxidová blondína, navoňaná parfémom, ktorý by v mierumilovnejších krajinách pokojne mohli zakázať ako chemickú zbraň. Krátko po tom, ako si sadla, som pochopil, že je z tých ľudí, ktorí zavrú ústa až po smrti a dovtedy zo všetkých naokolo vysajú všetku energiu. Neviem, prečo si vybrala za obeť svojej verbálnej jednostrannej interakcie práve mňa, ale keďže som v minimiestnosti nemal kam ujsť - ak som sa chcel dočkať ošetrenia -, musel som sa tváriť, že počúvam.
Vyliala do mňa všetku zlosť, ktorej v nej bolo neúrekom. Keďže v miestnosti boli väčšinou mladší ľudia, nemusela sa veľmi v ponosovaní na svoju osemdesiatročnú mamu brzdiť. Z jej slov som vydedukoval, že má za mamu bezzubú, hluchú, nevábne voňajúcu hmotu, ktorá len konzumuje, vylučuje, nadáva a buzeruje. Skutočne sa ospravedlňujem za tento opis, no tak nejako sme si mamičku tej pani museli všetci predstaviť. Ak niekto chcel nájsť nejaké pozitívum, bol z toho nemilosrdne vyvedený. Žiaden náznak citu, vďačnosti či empatie. Jej problém spočíval v tom, že po druhom rozvode sa s dcérou museli uchýliť k mame, keďže exmanžel neúspešne podnikal a o všetko prišli, a mama nie a nie umrieť. Dokonca ju musia umývať, prebaľovať, kŕmiť... no hrozné. A za to všetko len nadávky – podľa jej slov.
Jedna pani z čakárne ju aj poľutovala, no zároveň jej pripomenula, že tá stará ježibaba, jej mama, ju kedysi, keď bola malá, tiež umývala, prebaľovala, kŕmila, no to nemala tá pani robiť. „Keby som ja bola v takom stave ako moja mama, nevrieskala by som ako zmyslov zbavená, keby ma chceli dať do Domova dôchodcov,“ povedala nervózne umelá pani. „Nechcete sa vy o ňu postarať?!“
Trápne ticho, ktoré nastalo, prerušilo otvorenie dverí, v ktorých sa objavil starček o paličke. Pozdravil, položil klobúk a chcel odložiť kabát. Nedarilo sa mu a ako tak šmátral okolo vešiakov, zhodil na zem ružový kabátik noblesnej dámy, ktorá sa na neho vyrútila: „Čo robíte? Neviete dávať pozor?“ Starý pán sa ospravedlnil a sadol si do kúta. Dáma si po opätovnom zavesení sadla tiež, nanešťastie opäť ku mne, a pošepla mi: „Ľudí po sedemdesiatke by mali strieľať.“ Zmraštil som obočie a povedal: „To nemyslíte vážne! Aj vás, keď sa takého veku dožijete?“ - „Samozrejme. Už som v tomto smere dcéru inštruovala. Keď sa o seba nebudem vedieť sama postarať, nech ma radšej zastrelí alebo v noci pridusí vankúšom.“
To určite, pomyslel som si a zdvihol sa zo sedačky, lebo sestra vo dverách povedala moje číslo. Dáma ma chytila za rukáv a povedala: „Verte mi, viem, o čom hovorím. Ja som profesionálka, pracujem v Domove dôchodcov.“
Keďže bežné povinnosti pracovného dňa prehlušili túto nepríjemnú skúsenosť, vrátil som sa k tomu v úvahách až večer. Neodsudzujem ľudí, ktorí majú snahu umiestniť svojich rodičov v Domove dôchodcov, o tom to nie je. Myslím si, že keď nastane situácia, v ktorej sa ocitne táto pani: živiť seba, dcéru, domácnosť s chorou mamou, je takéto riešenie zrejme nevyhnutné. No aj keď sa mama tomu vzpiera, mali by sme si zachovať elementárnu slušnosť vo vyjadrovaní; pred kýmkoľvek. Keď o svojej mame takto tá pani rozpráva pred cudzími ľuďmi, ako o nej asi rozpráva pred dcérou? Alebo jej to je jedno a skutočne od dcéry čaká, že ju v sedemdesiatke zavraždí? Asi nie. Skôr čaká, že jej sa to nemôže stať, že o ňu sa nikto nebude musieť celodenne starať. To by sme si priali určite všetci – zachovať si sebestačnosť a ľudskú dôstojnosť (myslím tú vzťahujúcu sa k hygiene, stravovaniu či rozumovým schopnostiam) až do smrti.
S manželkou sme sa už niekoľkokrát rozprávali o tom, že od našich detí nebudeme žiadať späť starostlivosť, ktorú im v detstve poskytujeme. Budeme od nich vyžadovať, aby starostlivosť a lásku, ktorú im dávame, preniesli na svoje deti, lebo si myslíme, že tak je to správne. Ľudia v produktívnom veku sa niekedy nemôžu plnohodnotne venovať aj svojim deťom, aj rodičom. Niekto by mal ustúpiť a ten niekto by mal byť rodič; aj za cenu odchodu do Domova dôchodcov. Zaiste, keď si uvedomím, že by ma tam mal mať na starosti niekto ako tá pani z čakárne, obleje ma studený pot, no verím, že ona je len negatívna výnimka a ostatní sú ľudia na správnom mieste. Neviem, ako sa vyberajú zamestnanci do takýchto ústavov, či robia nejaké psychotesty... Myslím, že by mali.
