„Vraveli mi, že keď sa z toho nedostanem, mojich synov s najväčšou pravdepodobnosťou čakajú rovnaké problémy s alkoholom, aké mám ja. Smial som sa im do očí: ,Vy mojich synov nepoznáte, keby ste vedeli, ako neznášajú pijatiku, ako so mnou robia poriadky, keď prídem naliaty; keď mi v skrini nájdu fľašu, okamžite ju vylejú... Keď ma chcete presvedčiť, aby som nepil, nájdite si niečo iné, na toto vám neskočím.‘ No oni trvali na svojom, teraz už viem prečo.“
Ondrej mi vôbec nemusel objasňovať situáciu a pohnútky, ktoré ho vedú k takýmto výrokom. Obaja jeho synovia, Fero a Juro, patria do prvej korheľskej mestskej ligy, sú známymi násilníkmi, že fajčia jak Turci, je zbytočné hovoriť, jeden je rozvedený a druhý k tomu jednoznačne speje.
„Prečo som ich len nepočúvol,“ spytuje si Ondrej ďalej svedomie. „Dúfam, že nedopadnú ako ja, dúfam, že sa z toho veľmi rýchlo dostanú.“ Ondro prestal až po treťom liečení, no vtedy už bol rozvedený a jeho synovia mali pijanskú kariéru už nezastaviteľne rozbehnutú.
Dlho sme rozoberali, prečo je to tak; prečo si deti vezmú od rodičov zlý príklad, aj keď sa im to ako deťom hnusilo a bojovali proti tomu. Ja som spomenul story našej rodiny a skonštatovali sme, že niekto musí vybojovať vojnu proti neduhu, ktorý zdedil, a potom je šanca, že sa to už ďalej šíriť nebude. No musí to urobiť skôr, ako deti dorastú. Viem, že sa to nedá úplne aplikovať na všetkých, ale niečo by na tom mohlo byť: Obaja moji dedovia fajčili a mierne aj pili, za inými ženami nebehali, preto môžem skonštatovať, že nie sme žiadna donchuanská família. (Ani otec ani nikto z jeho či maminých súrodencov nemal žiadne bočáky, aspoň teda nič také sa zatiaľ neprevalilo.) Otec nikdy nezačal fajčiť. Aj keď doteraz neviem, že prečo. Aby ste tomu rozumeli: väčšinu života prežil v Spišskej Belej, kde ešte donedávna bola jediná továreň na výrobu cigariet na Slovensku (ak nepočítam menšiu prevádzku v Smolníku). Cigarety boli dlhé roky v našom meste druhou, neoficiálnou menou. Boli skutočne všade a veľmi dostupné. Za komunistov sa z fabriky vynášali cigarety v takých množstvách, že mnohí si za ne vystavili domy. Dodnes sa jedna ulica neoficiálne nazýva Sparťanská (na počesť cigariet Sparta a nehynúcu slávu tým ľuďom na bráne, ktorí ich dovoľovali v takých množstvách vynášať). Teda otec zastavil šírenie pliagy zvanej cigarety (fajčiari sorry, ale neodvolám to) na ďalšie pokolenia. Až taký úspešný nebol pri alkohole. S tým som skoncoval ja. Tu je o tom príbeh. Nikdy som nefajčil, takmer tri roky úplne abstinujem... Mám istotu, že moji dvaja synovia budú od toho uchránení? Istotu určite nie, ale som presvedčený, že nádej mám väčšiu ako tí, ktorí sa s tým zatiaľ nevysporiadali.
Dosť dobre si neviem predstaviť, ako môže fajčiar alebo alkoholik argumentovať pred dieťaťom, aby sa ratolesť neopovážila fajčiť a piť. Môže použiť jediný argument, argument sily, no určite nie rozumu. „Som tvoj rodič, zákonný zástupca, a tak fajčiť nebudeš!“ My s manželkou budeme môcť pri výchove našich chlapcov použiť aj argument rozumu, keďže nepijeme ani nefajčíme.
Veľmi obľúbeným životným krédom väčšiny ľudí je: Nerob iným to, čo nechceš, aby iní robili tebe. Mojím krédom, ktorým sa pri výchove budem riadiť (hovorím v budúcom čase, lebo moji chlapci majú ešte iba sedem a dva roky) určite bude: Keď chceš, aby tvoje deti niečo nerobili, nesmieš to robiť ani ty. Som totiž hlboko presvedčený, že dobrý osobný príklad rodiča je najlepšou výchovnou metódou.
