Keď som bol malý chlapec, trávieval som istý čas z letných prázdnin u starých rodičov na Havke na Zamagurí. Klamal by som, keby som tvrdil, že som tam zažil veľa príhod. Kto pozná život na malej dedine, vie, že častokrát sú dni rovnaké, niekedy sa aj niekoľko dní neudeje nič, čo by uviazlo v pavučine pamäti aspoň na mesiac. Napriek tomu som tam chodil rád, lebo som bol dosť samotárske dieťa; samota mi nevadila, vystačil mi rozvetvený jarok, most nad ním, les v blízkosti, chalupa s neprebádanými pokladmi v skriniach a na povale a rovnako zaujímavé hospodárske budovy...
Ak do dediny prišlo nejaké auto, takmer všetci o tom vedeli. Skutočne. Je to malá dedina a je tam také ticho, že z akejkoľvek časti dediny počujete rev motora v ktorejkoľvek inej časti.
Raz som sa rozprával so svojím krstným pred jeho chalupou. Ten zrazu hovor prerušil a spozornel. Jeho cvičené uši zachytili v diaľke auto. Ja som ešte nič nepočul a to som mal nejakých dvanásť a on takmer šesťdesiat... Príjazd auta bol dostatočným dôvodom na prerušenie akokoľvek dôležitého rozhovoru, o to viac, že to auto smerovalo k nám. Preto používam slovo príjazd, lebo prejazd cez dedinu nebol možný, tu bol (aj stále je) koniec cesty.
V aute sedela rodinka z Poľska a otec rodiny, celý vystresovaný, sa nás pýtal, či idú dobre na Poľsko. Samozrejme, že nešli. Urobili si sedemkilometrovú zbytočnú zachádzku, pretože namiesto toho, aby doprava odbočili za Spišskou Starou Vsou, odbočili pred ňou. Zaujímavé, že im nebolo podozrivé, že namiesto celkom slušnej asfaltky prešli na cestu neviemktorej kategórie, kde prvý aj posledný asfalt bol položený niekedy v sedemdesiatych rokoch. Odvtedy len občas zaplátajú nejaké diery.
Keď skutočne pochopil, že sa odtiaľ nikam nedá prejsť a že sa sedem kilometrov bude musieť vracať na hlavnú cestu, aby mohol pokračovať na Poľsko, začal bedákať. K tomu všetkému sa doňho pustila manželka a aj deti sa rozplakali. Krstný ich začal utešovať, pýtal sa, či majú dosť benzínu – ako keby mal na záhrade vlastnú benzínpumpu – a či nie sú hladní. V tomto smere bolo všetko v poriadku, zrejme utrpeli len psychickú ujmu. No krstný „dobiedzal“ ďalej, chcel, aby si nazbierali aspoň jahody v záhrade, no ukázali mu plnú misu „truskawek“, ktoré kdesi kúpili. No nedal sa, odbehol a za pár sekúnd prišiel s preložkou desiatich domácich vajec, ktoré chtiac-nechtiac nakoniec vzali, poďakovali sa a vydali sa na cestu.
Priznám sa, nerozumel som tomu: veď tých Poliakov sme nikdy nevideli a s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou ani už nikdy neuvidíme. No krstný bol celý šťastný, že tie vajíčka nakoniec vzali, celý deň mal dobrú náladu a večer mi vysvetľoval, že také niečo sa tu ešte nestalo, aby takto niekto zablúdil a keďže to bol on, na koho narazili, bolo jeho povinnosťou ich nejako pohostiť. Povedal mi, že to, že ich už nikdy neuvidíme, vôbec nie je podstatné, podstatné je pomáhať, nie za to niečo očakávať.
Bol by som na túto príhodu zabudol, keby sa mi niečo podobné nestalo tiež. A neuveríte – v Poľsku.
Manželka má veľmi rada Red Hot Chili Peppers a keď sa minulý rok dozvedela, že budú koncertovať v Chorzowe pri Katoviciach, zavelila, že sa ide. Dozvedela sa to však pomerne neskoro; zrejme aj preto, lebo na to, že miluje RHCP prišla len niekoľko dní predtým. Nastal teda problém so zaobstaraním lístkov. Na Slovensku už boli vypredané, zopár kúskov mali ešte v kancelárii Ticketpro v Katoviciach. Telefonicky ich zarezervovala a vydali sme sa do Katovíc s jedinými indíciami: Topolowa 19, napravo od Ronda. Blúdili sme už asi hodinu, pýtali sa na cestu, no všetko márne. Až sme zastavili pred malinkým kioskom s ovocím. Predavač bol fantastický, nakreslil nám podrobný plánik trasy, dovolil nám zavolať na Slovensko, lebo nastal problém s vyzdvihnutím chlapca zo škôlky a na dôvažok nám daroval zopár jabĺk a banánov. Peniaze rázne odmietol, lebo sa mu páčila celá táto naša story a naše odhodlanie a povedal, že ľudia si predsa majú pomáhať. Dokonca navrhol, že pôjde s autom pred nami, keďže v stánku bola aj jeho manželka a roboty nebolo, aby sme nezablúdili. To sme s vďakou odmietli. Samozrejme, že sme ešte blúdili – keď budete v Katoviciach hľadať kanceláriu Ticketpro, vedzte, že sa nachádza v prerobenej garáži rodinného domu v tichej vilovej štvrti. Vtedy som ešte tieto dve moje skúsenosti nespájal, napadlo mi to vlastne len nedávno. Skutočne, život nie je zrátavanie kladných a záporných položiek: má dať, dal, požičali, musím vrátiť. Dávať a pomáhať máme aj úplne cudzím ľuďom, aj tým, o ktorých vieme, že ich už nikdy neuvidíme, lebo keď sa tým budú riadiť všetci ľudia, bude sa nám tu žiť lepšie a budeme vedieť, že sa nikde vo svete nestratíme a nezostaneme bez pomoci.
