Vtedy som ešte nevedel, že manželka si spomenie, že má plný kôš prádla a ide teda žehliť a Riško vyhlási, že sa chce radšej hrať s kamarátmi pri bytovke. Tak sme ostali na tú misiu dvaja. Kežmarské sídlisko Juh a Ľubicu spája úzka asfaltová cesta, ktorej súčasťou je úzky most, dostatočne úzky na to, aby cez neho neprešlo žiadne auto, takže je táto cesta bezpečná a hojne využívaná chodcami, cyklistami aj korčuliarmi. Manželka povedala, že kravičky sa vracajú o pol šiestej, pred piatou sme sa teda obliekli a vyrazili, pretože som si spomenul, že o šiestej je úvodný zápas ME vo futbale. Keď o piatej vyrazíme a pôjdeme vlažným tempom, stihneme sa pristaviť pri všetkých psoch, mačkách a kačkách za plotmi, o pol šiestej sme pri kravách, vezmem malého na plecia, o trištvrte na šesť sme v chodbe bytu a o desať šesť mám nohy na taburetke a čučím na debnu – bol môj dokonalý plán.
Skutočne, prvá nás potešila rodinka divých kačiek v potoku, neskôr zopár mačiek, psov a domáca hydina… Robko sa pri všetkom pristavil, úprimne sa tešil (ktoré dieťa sa neteší úprimne?) a smial sa na plné ústa. Tesne pred pol šiestou sme stáli pri vedľajšej ulici, po ktorej prídu naše kravičky. Kravičky vidíme, no stále sa pasú a ani o päť štyridsať to nevyzerá, že by sa chystali z paše domov. Zájdem preto k jednej starenke sediacej na lavičke a pýtam sa, kedy že to chodia tie kravy z paše. Dozvedám sa, že veru o šiestej.
Čo teraz? O šiestej už budem sedieť pred televízorom! Tie kravy mi to neprekazia! Veď ja za to nemôžem, manželka to mala lepšie zistiť, nech mi skúsi vyčítať, prečo sme na ne nepočkali…
Beriem chlapca na plecia a poďho nazad na kežmarský Juh. Robko sa rozplače, akoby vycítil, že tomuto výletu niečo chýbalo. Zrazu mi napadne, či nechce náhodou cikať, tak ho dávam dole, vyhrniem všetko šatstvo a idem s ním na trávnik – na trávnik pred Hospicom sv. Alžbety, ktorý je poslednou budovou Ľubice smerom ku Kežmarku. Nie je to práve najvhodnejšie miesto, ale čo už, keď dieťaťu treba, tak treba.
Hneď na to sa otvoria balkónové dvere a na balkón vyjde muž približne rovnakého veku ako ja. Hlavu oprie o zábradlie a… rozplače sa ako malé dieťa. Priznám sa, ešte nikdy som nepočul a nevidel takto sa rozplakať muža. Snažím sa nepozerať tým smerom, no to sa nedá, keďže som natočený presne na ten balkón, chlapcovi som z rúk urobil stoličku a on práve spustil prúd moču. Spomenul som si na rozprávanie jednej známej, ktorá tu pracuje, že priemerný pobyt tu trvá sotva niekoľko dní, že pacientom sa už nepodávajú lieky na vyliečenie, ale len na zmiernenie bolesti, že tu sa chodí umierať, návštevy nie sú nijako obmedzované, dokonca tu s pacientom môže byť ktokoľvek z rodiny aj celý čas pobytu. Onkologickí pacienti, starší ľudia, ľudia v produktívnom veku aj maličké deti. Opäť som pozrel na toho plačúceho chlapa. Čo ak mu pred chvíľou niekto zomrel a čo ak to bolo malé dieťa? Pozrel som sa na to moje dieťa, ktoré som držal pred sebou a – aj mne vyhŕklo pár sĺz. Muži vraj neplačú – kto vymyslel túto sprostosť? Nedokážem si predstavit, čo cíti ten plačúci muž (ak skutočne stratil dieťa) pretože si nedokážem predstaviť, ako by som sa cítil ja v podobnej situácii… A zrazu som si uvedomil, aký som egoista. Čo by za to dal ten muž, keby mohol svoje dieťa (alebo akúkoľvek inú osobu, kvôli ktorej teraz plače) vziať ku kravičkám, či len tak niekam na prechádzku. A ja som to chcel môjmu synovi odoprieť. Kvôli čomu? Kvôli nejakému futbalu. Veď mna futbal vlastne nezaujíma... Čo na tom, že sú Majstrovstvá Európy? Vlastne pozerám, len keď hrajú naši. A kedy hrali naši? Na vrcholnom podujatí ešte ani raz… Poobliekal som Robka a ešte raz pozrel na plačúceho muža. Už neplakal, pozeral na nás. Povedal som Robkovi, aby zakýval ujovi a tiež som tak urobil. Neviem, či to preňho niečo znamenalo, ale mňa potešilo, že nám tiež zakýval a mierne sa usmial.
Vzal som chlapca za ruku a vrátili sme sa čakať kravičky. Tie prišli do dediny desať minút po šiestej, bolo ich trinásť, len tak okolo nás prešli, ani jedna sa nepristavila, no to nebolo až tak podstatné, podstatné bolo, že ich Robko videl, ako som mu to sľúbil.
No, možno až tak nesľúbil, ale… dôležité bolo, že som ich mal komu ukázať, že mám komu ukázať kačičky, že mám za kým behať, keď sa bude učiť bicyklovať, budem mať komu pofúkať kolienko, keď spadne. A na ničom inom nezáleží.
