Musím sa Ti k niečomu priznať, milá Meddie, v sobotu som chcel aj ja ísť na huby na presne to isté miesto, ktoré okupujú tí ľudkovia. Možno vieš, že sa to tam volá Šarpanec a že je na lesné plody veľmi bohaté. Teda to vieš určite, veď inak by si tam nebola... Prečo som tam chcel ísť? Po minulé roky som si hovoril, že leto, cez ktoré nevystúpim aspoň na jeden končiar Vysokých Tatier a nepôjdem aspoň raz na huby, za dobre prežité leto ani nepovažujem. No na žiaden štít som už nevystúpil dobrých päť rokov a na hubách som nebol minimálne tri roky... Keďže budem mať teraz trochu voľného času a od Tatier bývam na skok, chcel som to všetko dobehnúť. No po uvedenej reportáži som sa na vec pozrel z iného uhla:
Akí sme len my ľudia sebeckí. Máme supermarkety plné jedla a ideme zvieratám kradnúť spred nosa jediný zdroj obživy. A keď potom nejaký Tvoj chlpatý kolega ide pozrieť, či sme niečo zo svojho blahobytu preňho nenechali v kontajneri horského hotela, personál naňho pošle Tribulu, alebo rovno nejakého poľovníka s brokovnicou.
Pritom my ľudia, milá Meddie, z húb veľa nemáme a mnohým z nás ani nechutia. Mal som kedysi kolegu, ktorého mama bola vášnivou hubárkou. Hubárčenie brala ako šport a keby to bola olympijská disciplína, medaila by nám isto neušla. No čuduj sa svete, huby ani veľmi nejedla. Sušené či zavarené ich rozdávala susedom, kolegom a synovi. Raz som s ním bol u tej milej pani na návšteve. Keď sme odchádzali, niesli sme si obaja po tri fľaše zavarených masliakov a rýdzikov. V aute sa ma kamarát opýtal, či nechcem tie „jeho“ fľaše, lebo on by ich aj tak vyhodil. Ani on, ani jeho manželka či deti huby nejedia, no nechcú starkej kaziť radosť, tak ich od nej vezmú. No keď nenájdu nikoho, komu by ich podarovali, vyhodia ich, pretože komoru nemajú a v skrinke na jedlo majú iba to, čo skutočne jedia.
Vidíš, drahá Meddie, takí sme my ľudia.
Viem, že tí Rómovia sú iný prípad – a aj Ty tomu rozumieš, keďže si zatiaľ ani jedného nezožrala –, no keby namiesto do lesa išli k niekomu zazvoniť, či nepotrebuje pomôcť na poli, či na stavbe, alebo si našli inú prácu, nemuseli by mať o jedlo núdzu a nemuseli by predávať to Tvoje, aby si mohli kúpiť tie cigarety, alkohol a karate DVD filmy, bez ktorých nevedia existovať.
Ale už som sa rozhodol: Nepôjdem ja v sobotu na huby, ale vystúpim radšej na nejaký štít a cestou do Smokovca prefrčím okolo tých „predavačov“ bez registračiek. Zastavím takých osemdesiet metrov od nich, počkám, kým pribehnú, a potom pridám plyn. Tak to urobím ešte niekoľkým, kým ma neprekuknú a nezačnú hľadať kamene. Keby to tak urobil každý, možno by ich to časom omrzelo. A tento list zverejním na blogu a vyzvem všetkých ľudí, aby zvieratám v lesoch nekradli ich potravu a nepodporovali kupovaním plodov nájazdy rómskych zberačov. Pretože kde nie je dopyt, tam nie je ani ponuka.
Maj sa krásne, Meddie.
P. S.: Odpusť ten jednoduchý štýl, ale to preto, aby sa pán horár veľmi nezakoktal, keď Ti to bude čítať.
S pozdravom Jozef
