Ako sme tak tlačili nákupný vozík pomedzi regále, prerezal nám cestu ktosi na invalidnom vozíku. Až keď ten niekto bol už asi desať metrov od nás, kamarátovi zaplo, že to bola jeho spolužiačka zo strednej Františka - žienka so zaujímavým dievčenským menom a ešte zaujímavejším osudom. Samozrejme, že vedel, že mala pred niekoľkými rokmi nehodu, ktorá spôsobila jej ochrnutie od pása dole. Vedel som to aj ja, lebo mi o nej čo-to povedal. Na stretnutie po piatich rokoch od školy prišla ešte po svojich, po desiatich už bola na vozíku a na stretávku po pätnástich už neprišla.
Chcel na ňu zakričať, že pokecajú, ako mi neskôr povedal, nevideli sa asi osem rokov, no nakoniec to nechal tak, veď sa ešte stretnú pri pokladniach či na parkovisku. Pri pokladniach sme ju nevideli, no keď sme vychádzali, uvideli sme, že parkuje blízko nášho auta. Až potom sme si všimli, že nie je sama, do kufra ukladal tašky akýsi mladík. Priateľ? Manžel? Brat? vírilo kamarátovi hlavou. Potom videl, ako si otvorila dvere a snažila sa prevaliť váhu svojho tela na sedadlo. Jeho prvý reflex bol hneď sa rozbehnúť a pomôcť jej, no uvedomil si, že by tým asi nebola nadšená, veď keby chcela pomôcť, požiadala by svojho spoločníka.
Kamarát zastal a zastal som aj ja.
„To je tá tvoja spolužiačka na vozíku?“ prezradil som, že som sa už zorientoval.
„Áno.“
„To tu budeš tak stáť, nepôjdeš ju pozdraviť?“
„Teraz sa to nehodí, počkám, kým sa usadí.“
Chvíľu som tam čučal aj ja, no potom som sa vrátil k bankomatu, že vyberiem nejakú hotovosť. Jedným okom som pozeral na kamaráta a postupom času som si začal uvedomovať, že kamarát nečaká na vhodný okamih, ale na to, kedy s autom odfrčia. Dočkal sa. Ako sme sadali do auta, povedal, že je mu z toho smutno na duši, no ospravedlňoval sa sám pred sebou tým, že jej by tiež bolo to stretnutie nepríjemné…Vychádzal z toho, čo mu bolo povedané na ostatnej stretávke: že neprišla, lebo pred piatimi rokmi sa medzi nimi necítila najlepšie. Zaspomínal si, ako to vtedy bolo: bola stredobodom pozornosti, takmer nikto nezabudol vyjadriť svoje poľutovanie až zdesenie nad tým, čo sa jej prihodilo. Trochu ju kamarát pozoroval a videl na nej, že lútosť, ktorej sa jej v ich kruhu dostalo až-až, bolo to posledné, čo vtedy Františka potrebovala.
„Aj teraz, o čom by sme sa zhovárali?“ pýtal sa ma. „Ako sa jej darí, či je vydatá, kde pracuje, či má deti? Ktorou otázkou by som ju viac ranil? Alebo by sme sa rozprávali o tom, prečo nebola na stretávke, či o iných spolužiakoch, ako sa darí im?“
Priznávam, že som mu nevedel poradiť. Vie to niekto z vás, máte v tom viac skúseností? Chcel by som vedieť, ako by ste to riešili vy, možno máte o tomto nejaký vlastný príbeh…
Ako sa dá tváriť, že sa nič nedeje, keď vnútri vás tlie pocit „viny“ za to, že vy sa normálne premiestňujete, ste sebestačný, máte krásnu manželku, zdravé deti, prácu, ktorá vás uživí a dostatok síl na jej zvládnutie a niekomu to nie je dopriané? Viem, že aj hendikepovaní ľudia môžu prežiť kvalitný a plnohodnotný život, o tom ma nemusíte presviedčať, ja len jednoducho neviem, tak ako môj kamarát, na čo sa mám opýtať človeka v takej situácii po ôsmich rokoch, aby som ho neranil, neurazil či neponížil…
