Stretol som priateľa. Michal je pokojný, vyrovnaný muž, ktorého prítomnosť má na ľudí blahodarný účinok; vzorný otec a manžel.
„Rád by som ti vyrozprával istú príhodu,“ povedal.
„Som samé ucho,“ súhlasil som.
„Človek, o ktorom to bude, je ženatý, má príjemnú manželku a dve dobré deti. Jeho manželstvo by sme mohli bez zveličovania označiť za šťastné. A nič nenasvedčovalo tomu, že by to takto nemalo byť do konca ich života. Jedného dňa však nastala s týmto mužom strašná, pre jeho blízkych nepochopiteľná zmena.“
„Ćo sa stalo? Začal sa opíjať?“ bol som zvedavý.
„Aj to,“ prisvedčil priateľ. „To však nebolo všetko. Jeho byt sa zmenil na hotové pekelné dúpä. Zatiaľ čo predtým sedával s rodinou, hral sa s deťmi a pomáhal manželke s domácnosťou a bežnými problémami, ktoré život priniesol, zrazu sa zo dňa na deň obklopil múrom pivových fliaš. Došlo to až tak ďaleko, že manželku a deti vyhnal z obývačky, a tí sa uchýlili do kuchyne.“
„To je ale hovado,“ skonštatoval som.
„To ešte nie je všetko. Návštevy zásadne neprijímal, s výnimkou akéhosi kamoša, ktorý bol tiež vždy naťahaný a príšerne smrdel od cigariet, ktoré mu ten človek v obývačke dovolil fajčiť, aj keď nikdy predtým nechcel ani počuť o tom, že by si v ich byte niekto zapálil. Spolu s tým chlapíkom usporadúvali hotové orgie. Niekedy spolu vyrazili do krčmy a dotyčný sa vrátil až neskoro v noci.“
„Ako sa môže človek naraz takto zmeniť? To má iste nejaké vysvetlenie,“ zauvažoval som.
„Chvíľu ešte počkaj. Udiali sa horšie veci: chvíľami si trhal vlasy, občas vyskočil a vydával príšerné zvuky, ktoré sa rozliehali v celom paneláku. Hneď nato sa rozosmial, až sa mu po lícach kotúľali veľké slzy, alebo sa hodil na zem a prevaľoval sa po koberci. Väčšinou však len nepohnute sedel v miernom predklone, prudko dýchal, oči rozšírené a pohár piva v ruke. Rád by som poznal tvoj názor. Čo by si si myslel o takomto človeku?“
„Strašné!“ vyhŕkol som. „Podľa toho, čo si tu vykreslil, ťažký prípad. Zrejme ide o nejakú duševnú poruchu. Nič určité však nemôžem povedať, lebo toho chlapa nepoznám.“
„Ale poznáš,“ ticho zamrmlal. „To bolo o mne.“
„O tebe?“ zhíkol som prekvapene.
„Veru o mne. Takto nemožne som sa prednedávnom správal. Pred televízorom. Počas majstrovstiev sveta v hokeji.“
