Neviem čím to je, že na novom a neokukanom mieste dokáže očariť aj tá najbanálnejšia vec. Stĺpy elektrického vedenia, zmenšujúce sa v diaľave, zvlnené teplom popoludnia, náhodne pristavený žltý školský autobus, železničná trať bežiaca ozlomkrky popri hlavnej diaľnici, vysušená rieka, ktorá vsiakla aj poslednú kvapku životodarnej tekutiny a most cez ňu, ktorý sa stal jej neoddeliteľnou súčasťou a zároveň najväčšou iróniou osudu.
Počas cesty sa obrazy rýchlo menia. Menia sa rýchlo lebo nechcú byť zaznamenané, hanbia sa, sú prelietavé, odmietajú to svojou samozrejmosťou, ktorú už všetci videli a napokon, niet sa ani s čím stotožniť, niet sa prečo nadchnúť. Niet sa prečo nadchnúť?
Pláže sú akési tiché a nehybné, len zrnká piesku si vymieňajú svoje miesta, šuškajú si klebety o nahých telách, ktorých sa dotýkali. Túžia po zmene, ako ľudia, no celok zostáva aj tak rovnaký. Piesočná pláž je ako ľudstvo, kto by ju preosieval, kto by ho preosieval.
Nachádzame úlomky skál, mušlí, odfúknutých a vysušených plodov, ulitníkov, plazov a ich kože, kostí, konárikov ale aj kúsky skla, zeleného a hnedého, také dokáže zmeniť farbu slnka a priezračného, neviditeľného, znenazdajky zabodnutého v ľudskom mäse a ešte zabudnuté papieriky, vypadnuté cigarety a rozpadnutý trus neznámeho zvera.
Oceán v noci vypľúva fosforeskujúce živočíchy, ktoré namiesto žmurkania pulzujú a pŕhlia, dokonca sa pŕhlením aj smejú a plačú. Menia farby podľa počasia. Ako tie čarovné prstene, ktoré sme nikdy nevedeli pochopiť.
Po lete sme sa zvliekli z koží. Zostali prevesené na zábradlí nášho letného apartmánu. Ako podarúnok tejto vysušenej a veternej krajine.
Život v modrom opare ako na surreálnom ostrove s Luciou, kde skaly vyvierajú z podzemia a chodidlá znecitliveli dlhými prechádzkami po studenom piesku. Vietor lepí vlasy soľou, tvaruje vlastné extravagantné účesy, aj útesy, ktoré strážia Neptúnove vlkodavy. Uprostred útesu je veľká diera, oko a ucho oceánu, pretekajú ňou návaly slanej vody. Smejeme sa na výroku neznámeho architekta: ,,Fontány sú výmyslom muža snívajúceho o nepretržitej efakulácii.“
Cvičiteľ vykrmuje strážcov útesu príhodami o svojich hlbinných predkov. Pozná až stopäťdesiat generácií. Vždy začína príbeh rovnako: ,,Hlbinní predkovia sú najhlbšie žijúci ľudia, pretože existujú len v šírave svojich podvedomí.“
Je čas vrátiť sa z modrého ostrova späť na diaľnicu H1. Na cestu s mnohými zákrutami, vedúcu popri skalnatých bralách počas neustáleho sledovania vodného horizontu. V tejto krajine prichádza hmla uprostred dňa, hmla, ktorá je škodoradostná a ešte viac sťažuje našu situáciu. Cesta sa strachom z nevidomosti ešte viac zužuje a zákruty sú v nervóznom kŕči: ešte kľukatejšie, ešte nebezpečnejšie...
Nevládzeme pokračovať ďalej. Zastavíme na okraji. Sveta. Hmla sa miestami pretrháva a odhaľuje obrysy väčšieho domu, zhrdzavenej galérie. Tešíme sa z nečakaného objavu a kráčame bližšie a bližšie. Bránička je otvorená, nečakáme nič, len vstupujeme dovnútra.
Kaktusy fľaškovité aj guľaté, sekvoje s červenou popukanou kôrou, ktorým nedovidíme na vrchol a rozváňajúce levandule, kvety rastúce pri granátových jabloniach.
Sediac na malých pňoch nám odrazu hmla prestáva vadiť. Zvykáme si na ňu, stotožňujeme sa s jej vrtochmi a odtienkami, stávame sa trpezlivými. Takto sme objavili rajskú záhradu, jej prapodivnú zbierku umenia.
