Prudkým slnkom vysušené, širokosiahle, trošku zvrásnené a človekom neobývané planiny vyžarujú introvertnú nehostinnosť, ktorú znásobuje temný odraz okolitých hôr. ,,Čierne Hory", pošepnem. Jeden z doteraz najfascinujúcejších vzdialených pohľadov dole.

Letisko v hlavnom meste Čiernej Hory tvorí jedna pristávacia dráha a hala, uprostred ktorej sa rozrástol monopol jedinej kaviarne. Tá dokopy ponúka viac miest na sedenie ako celé letisko. Napriek tomu je takmer prázdna a ľudia radšej povedľa striehnu na voľné miesta v hale. Dôvodom sú vysoko premrštené ceny kávy a sendvičov.
Pred letiskom postávajú húfy vyobliekaných taxikárov, ponúkajúcich odvoz do Podgorice za dvojnásobok skutočnej ceny. Len istá dávka trpezlivosti a drzosti turista privedú k tomu správnemu človeku a úprimnej cene štyri- päť eur za prevoz do centra. Ten náš taxikár je snedý, sympatický, stále sa usmieva a počas odvozu si odskočí do kuchynských potrieb nakúpiť filtre do vodovodu.
Mesto bytoviek a obchodov
Hlavné mesto Čiernej Hory nás víta dymiacou horou, pod ktorou sa toto neučesané mesto rozprestiera. Podobný fenomén pálenia trávy sme si na cestách všimli ešte niekoľkokrát. Knižní sprievodcovia považujú Podgoricu za málo vzrušujúcu. Tvrdia, že nemá takmer žiadne pamätihodnosti a vyžarovanie už vôbec nie.
Moju nedôverčivosť voči týmto informáciám uviedol na správnu mieru až skutočný obraz nového centra Nova Varoš. Dominujú mu obchody, obytné bloky postavené ešte za čias socialistického Titogradu a jedna nefungujúca fontána, ktorú sa akurát snažia spojazdniť dvaja Čiernohorci v montérkach.

Za zmienku by snáď stála o čosi intímnejšia moslimská štvrť mesta Stara Varoš, kde stoja dve staršie mešity a počas prechádzky úzkymi uličkami sa dajú objaviť niektoré miznúce stopy z čias nadvlády Turkov. Avšak starodávne domy postavené z kameňa si noví majitelia kultivujú po svojom a čaro tejto poslednej štvrte s géniom loci pomaly ničí novodobý mestský vkus.

Improvizovaná obývačka
Autenticitu zažívam len pri objavení improvizovanej obývačky priamo v tieni stromu vedľa ulice. Pár stoličiek, fotelka drevený stolík a mladé sliepky čudujúce sa návšteve "poblúdených" turistov. Aj takto môže vyzerať hlavné mesto.

Milankyna kuča
Do turistami mimoriadne obľúbeného mestečka Budva sa vezieme v minibuse spolu s batôžkármi z Austrálie a Francúzka. Má byť našou prvou dlhšou zastávkou v Čiernej Hore. Nasledovať ich bude ešte šesť. Cez okno mlčky pozorujem vedľa cesty nahromadené kopy šrotu-nefungujúce práčky i chladničky ale aj kusy starého nábytku.
Budvianska autobusová stanica je obletovaná miestnymi ľuďmi ponúkajúcich ubytovanie. Nás ihneď zhrabne ostražitá Milanka a rozheganým Volkswagenom Golf si nás odváža do svojej "kuči". Keď sa opätovne pokúšam pripútať, Milanka len mávne rukou, že netreba a zapáli si cigaretu.
Milankin dom je obrastený viničom a po vybetónovanej záhrade pobehuje priateľský pes Beni. Na terase zostali na stole nedopité kávy a nedojedené raňajky po predchádzajúcich hosťoch, no apartmán je čistý a uprataný. Hlavný problém tkvie v jedinom maličkom okne nachádzajúcom sa v kúpeľni.
Milanka z ceny spustiť nechce, má istotu, že počas vrcholu sezóny zo svojho tmavého apartmánu ešte niečo vytlčie. Označí nás za skúpych a my urazene odchádzame do najbližšieho hotela s výhľadom na more.
Až neskôr odhalím svoj omyl- slovo "skúpo" v preklade do slovenčiny znamená draho. Milanka sa nám len snažila vysvetliť, že jej ponuka nevychádza draho.
---