Na oranžovo blikajúce svetielko však hovorilo o niečom inom. Chlapík z požičovne totižto zabudol na jeden dôležitý detail, naliať olej do nádrže. Smartíkov smäd bol nekonečný, nakoniec sme doň tesne pred jeho kolapsom naliali takmer tri nádoby motorového oleja.
Z mestečka Žabljak vyrážame k 78 km dlhej a cez 1300 hlbokej rokline rieky Tara. Tara vyhĺbila najväčšiu roklinu v Európe a jednu z najväčších na celom svete. Most cez roklinu je impozantný, skláňam pohľad dolu, na hlbočinu podo mnou, ktorou z posledných síl preteká koncom leta zoslabnutá riečka.

Rieka Tara

Most na rieke Tara
Na jar sa Tara hemží raftérmi, jej prúd je silný a divoký, no koncom leta voda preteká už len niektorými jej časťami a z nízkej hladiny vytŕčajú zvedavé dnové kamene. Našou ďalšou zástavkou má byť ospevovaný národný park Biogradska Gora, kde sa nachádza jedna z najväčších európskych džunglí. Za jednou zo strmých zákrut však auto zostáva stáť.
Vonku je cez štyridsať stupňov a teplota nášho motora je už na osemdesiatke. Voláme chlapa z požičovne. Ten nám poradí preradiť z automatiky na normál, prevetrať motor uložený vzadu pod kufrom, dať si niekde pivo a urobiť zopár fotografií, pokiaľ auto nevychladne.
Po nútenej prestávke sedím vpredu obložená našimi preplnenými ruksakmi, smejem sa s odľahnutím, že naša cesta môže ďalej pokračovať, keď v tom zrazu sa zozadu ozve obrovský tresk. Pár sekúnd mi to ešte dopína. Došli sme. Za nami sa tiahne niekoľkometrová olejová čiara a z kufra sa dymí. Časti nášho mŕtveho motora ležia nehybne na zemi. Konečne si zhlboka vydýchneme. Nič horšie sa už udiať nemôže. Dosiahli sme vrchol. Motor našťastie vybuchol priamo pred dlhším tunelom bez poriadneho osvetlenia. Konečne pochopíme aj to, prečo sú čísla odťahových služieb nasprejované na skalách za každou druhou zákrutou.

Končatiny nášho motora
Odťahovku dokonca volať nemusíme, sama si nás v okamihu nájde. Jej zamestnanec naloží naše auto na príves v priebehu niekoľkých minút, vidieť, že svoj chlebíček dokonale ovláda. Je to tuhý fajčiar, ktorý nám počas cesty do Podgorice neustále ponúka cigarety. Spoločne si poťahujeme z červených Marboliek, no situácia sa tým vonkoncom nelepší.
Odťahovkár, očividne opitý adrenalínom, jazdí cez limit asi sto kilometrovou rýchlosťou, predbieha cez plné čiary a akoby to všetko nestačilo nadrzovku máva pri ceste parkujúcim policajtom. Tak teraz mu to spočítajú, myslím si, no oni len odmávajú naspäť.
Odťahovkár sa škerí, hovorí nám, že on sám je v tejto krajine políciou a vyturuje motor akurát pred blížiacim sa tunelom. Snažím sa mu poslovenčenou srbčinou vysvetliť, že mám strach, že jazdí prirýchlo, no on na to len s cigaretou prilepenou na spodnej pery zašomre. ,,Toto je adrenalín a adrenalín je predsa relax!"

Oponujem mu, že relax je napríklad chytanie rýb, pri chytaní rýb mu takmer nič nehrozí a dokonale si pritom oddýchne. Smeje sa a hovorí, že aj ryby chytá, ale takáto jazda mu spôsobuje oveľa väčšie potešenie. Tak nám nezostáva nič iné, len dúfať, že nás tento človek v zdraví dopraví do Podgorice, kde má na nás čakať chlapík z požičovne.
Pri vystupovaní z auta v Podgorici sa mi točí hlava takmer ako po týždňovej plavbe na mori. Teším sa pevnej zemi pod nohami. Výmena auta prebieha podivuhodne, bez zbytočných otázok, bez podozrievavých vypočúvaní. Rýchlo podpíšeme nové papiere, nech si to pracovník požičovne ešte nerozmyslí a opäť vyrážame na cesty.
Naše nové auto má viac sily, klimatizáciu a veľký kufor pre všetku batožinu. Rovnakú cestu naspäť však odmietame opätovne absolvovať.
Po jazde smrti s čiernohorským odťahovkárom naše predstavy o horách na severe a severovýchode krajiny nahradí opäť túžba po leňošení, pokoji, pláži a mori. Meníme plány a namiesto na sever mierime na juh, na nudistický ostrov Ada Bojana ležiaci v blízkosti albánskych hraníc.