Kurtov starý otec kedysi manažoval predaj náhrobných kameňov, preto bolo postavenie domu vedľa cintorína tým najpraktickejším riešením. Len jeho stará mama vraj často a smutne vzdychala pri nie príliš optimistickom pohľade z okna. Kurtov otec si životný chlebík vybudoval na opracovávaní náhrobných kameňov.
Vlastnoručne už stihol vyrobiť pomník s jednoduchým bielym nápisom celej rodine. Lenže Kurt porušil rodinnú tradíciu a na rozdiel od sestry, predávajúcej v rodinnom kamenárstve, vyštudoval germanistiku. Jeho kuchynská linka vyrobená zo vzácneho čierneho mramoru a kúpeľňové kúrenie zakryté obdĺžnikovou granitovou platňou však hovoria samy za seba- rodinnému zvyku sa asi celkom nevyhne.
Dušičky sa u nás nenosia!
,,Dobre, že ste prišli. Sám by som sa dnes na prechádzku určite nevybral," prehodí Kurt, môj bývalý učiteľ nemčiny, a prevádza nás jednou z nadrozmerných vstupných brán č. 2. Následne už kráčame širokánskou alejou lemovanou čestnými náhrobkami slávnych či bohatých rodín. Vedie až k dominantnému secesnému chrámu architekta Maxa Hegeleho, interiérom silne pripomínajúcim známy kostol Otta Wagnera. Aj kvôli pôsobivým secesným architektonickým pamiatkam je Zentralfriedhof vyhľadávaným miestom návštev.
Jesenná atmosféra by celkom sedela, mliečna hmla sadla na okolie, len ľudí, vencov a blikotajúcich sviečok je na deň po Dušičkách pramálo. Okolo seba vidím viac turistov s fotoaparátmi ako skutočných návštevníkov. ,,Dušičky v pravom zmysle slova sa tu už nenosia. Nevídam tu také návaly ako kedysi. Ľudia radšej navštevujú hroby inokedy počas roka a v kľude si to užijú," reaguje Kurt na moje začudovanie.
Kostol Karla Borromäusa navrhnutý architektom Maxom Hegele
O pozemku rozhodol Slovák
Jozefínske reformy inšpirovali mestskú radu, aby v roku 1863 rozhodla o vybudovaní jedného ústredného cintorína, kde by mohla byť pochovaná hoci aj celá Viedeň. Nájsť vhodný pozemok na takýto účel však nebolo vôbec jednoduché. O vyhovujúcich vlastnostiach pôdy v tom čase rozhodoval uznávaný slovenský geológ a vedec pôsobiaci vo Viedni- Dionýz Štúr.
Následne vybudované Mesto mŕtvych (Totenstadt) si malo zachovať interkonfesionálny charakter, ba dokonca bola mestskou radou zakázaná aj jeho vysviacka. Tento moderný, osvietenecký prístup v tom čase vyvolal silné protesty v katolíckych kruhoch, a tak bola nakoniec jeho vysviacka pod podmienkou zachovania interkonfesionality povolená. V súčasnosti je princíp interkonfesionality stále rešpektovaný, no s postupom času už vzniklo viacero enkláv rozdelených podľa vierovyznaní.
Viedenčania si na Zentralfriedhof (Ústredný cintorín) paradoxne postavený na periférii mesta museli dlho zvykať. Nebožtíci boli ešte koncom devätnásteho storočia prepravovaní konskými povozmi, čo spôsobovalo najmä v zime množstvo problémov. Koče zostávali častokrát uviaznuté v snehu a táto neustála konfrontácia so smrťou sa miestnym obyvateľom nepozdávala. Situáciu uľahčili od roku 1918 električky.
Beethoven, Hrdlicka aj Falco
,,Beethoven bol v skutočnosti Nemec no prisvojili si ho Rakúšania, Hitler sa narodil v Rakúsku, ale preslávil sa až v Nemecku," prehodí Kurt pri pohľade na Beethovenov pomník. Jeho ale aj pozostatky Franza Schuberta a iných prominentov boli na Zentralfriedhof prevezené z iných cintorínov kvôli zvýšeniu jeho popularity. Prechádzame popri notoricky známych menách ako Brahms, Nestroy, Strauß či Mozart.
Len málo z návštevníkov vie, že pravý Mozartov hrob rovnako aj jeho pozostatky neboli doteraz objavené. Bol pochovaný v hromadnom hrobe pre chudobných na cintoríne Sankt Marxer. To, čo si mnohí turisti fotografujú, je len výstavný kus kameňa. Zaujímavosťou tiež je, že Mozartova žena, Constanze Mozart, bola ako 78-ročná zachytená na jedných z prvých dagerotypov vôbec.
Originálny pomník rakúskej esejistky a publicistky Heidi Pataki
"Highlightom" tejto prechádzky sa pre mňa stáva náhrobok rakúskeho sochára a maliara Alfreda Hrdlicku. S takmer otvorenými ústami hľadím na expresívne vymodelovaný sexuálny akt a ďalšie torzo nahého mužského tela. Hrdlickova predstava posledného odpočinku.
Priehľadný úlomok cédečka s Falcovou podobizňou zachytáva tragickú smrť tohto hudobníka na jeho náhrobku. Bol prvým Rakúšanom, ktorému sa podarilo dobiť priečky americkej hitparády a ešte aj v súčasnosti vďaka svojmu zakoktávajúcemu sa rapu inšpiruje mnohých hip-hoperov.
Náhrobok Alfreda Hrdlicku
Príroda aj secesné pamiatky
Zentralfriedhof bol počas Druhej svetovej vojny viackrát bombardovaný spojencami. Pôvodne chceli zasiahnuť rafinériu ropy v neďalekej dedinke Schwechat, no hustá hmla im narušila plány. Pri dnešnej návšteve cintorína sú len niektoré hroby v jeho židovskej časti (poškodené ešte prívržencami národného socializmu) v katastrofálnom stave. Mesto Viedeň však už vyhradilo financie na rekonštrukciu týchto polámaných či zničených náhrobných kameňov.
Židovská časť cintorína je chránená zákonom hovoriacom o jeho nedotknuteľnosti (hroby ostatných častí sa dajú prenajať len na desať rokov, po uplynutí ktorých sa dá lehota predĺžiť). Náhrobné kamene vrastené do zeme, mená len ťažko čitateľné, obrastené brečtanom obklopuje les.
Nohy sa mi zabárajú do jesenného lístia, pomaly prechádzame tunelmi vytvorenými konármi stromov, vidíme poskakujúce veverice dokonca i srnku. Sem-tam sa ozve hluk okolo prechádzajúceho vlaku alebo lietadla z neďalekého letiska Schwechat, hrmot dopravy však postupne splýva do jedného utíchajúceho šumu. Počas pekných dní slúži tento obrovský areál (2,5 km2) ako ideálna prechádzková destinácia. Jeden kolega tu dokonca našiel sovie pierka, ktoré si zapichol do klobúka a hrdo sa nimi chválil.
Na Zentralfriedhof premáva zo Schwarzenbergplatz tradičná električka č. 71. Starší Viedenčania si pamätajú množstvo anekdot spojených s touto špeciálnou električkou. Po niekoho smrti ešte aj v súčasnosti hovoria, že dotyčný nastúpil do "71-ky".
Za pomoc s fotkami ďakujem Alici Záhorskej
