Viezli sme sa nočnými ulicami Bruselu, tichými a opustenými. V jednej z tých úzkych budov s predĺženými oknami, kde najprv musíte kráčať po strmom pukajúcom schodisku, no susedov to vôbec neruší, lebo vo zvyku je ich sila, v jednej z tých budov napokon Elena odomkla dvere do maličkého dvojizbového bytu.
...
Z ručne tkaného koberca na nás ospalo hľadí obrovská biela chlpatá guľa, päťkilový perzský kocúr Merlino. Elenu demonštratívne prebudí každý deň už o 6:30 ráno tak, že jej sadne na hruď, hľadí prenikavo do očí a nepretržite mňaučí o svoje raňajky.
Vita na mňa skočí nečakane odzadu, skúša si ostrosť pazúrov na mojom šedom svetri. Je divá a hravá, úplný opak flegmatického a ospanlivého Merlina. Ten jej vášnivému temperamentu napokon predsa len raz neodolal a oplodnil ju ešte pred dosiahnutím plnoletosti.
Vita.
Vita pobehuje po stole aj počas našich spoločných raňajok. Elena sa ju snaží odplašiť, žiadna z výstrah však nezaberá. Chlieb pred zahryznutím oprašujem od krátkych bielych chlpov, ktoré si nakoniec prilepené na oblečení a batožine odnesiem so sebou ako jediný bruselský suvenír.
Elena a Merlino.
Byt je malý, ale veľmi útulný, s hlbokým výhľadom do dvora. S balkónom, odkiaľ je tak jednoduché zahľadieť sa do výstrihu prepojených dvorov vytvárajúcich zdanie ďalšieho rozmeru tohto maličkého bytu. V tom momente zisťujem, aký dôležitý je pre život výhľad.
Z okna hľadím na ďalšie mačky, pyšne pochodujúce po susedných plotoch ale aj po šikmých strechách. Počas splnu cítia aj neexistujúce ryby, namaľované iba na omietkach budov. Nič ich pritom neodradí, ani dážď a jeho ťažké kvapky dopadajúce na jemnú srsť vyhriatu od vyležaných diek pri bytových radiátoroch.
Mačky potrebujú svoj priestor, nezávisle od počasia, nezávisle od ľudskej vôle.
Merlino a Vita týmto slobodným mačkám závidia, snažia sa k nim priblížiť, preto šklbú záclony v obývačke, posteľnú plachtu, ale urobia dierky aj na nových Eleniných pančuchách.
Elena je prekrásna Talianka, ktorá sa pred odchodom do mesta vždy dôkladne nalíči a preoblečie do pestrofarebných šiat. Počas ponurých dní priťahuje pohľady okoloidúcich. Namiesto chodenia do roboty sa každý deň prechádza po uliciach a ľudí stretáva vonkoncom náhodne.
Na zvedavé otázky vždy odpovedá s úsmevom, pri ktorom sa jej zúžia očné zrenice.
Takto ubieha jej čas, v zajatí náhodných známostí.
Dom bez čísla
Dnes kráča Elena s spolu so svojím švédskym priateľom Jonasom a ich dvomi návštevníkmi.
Naše kroky odmietajú nasledovať tisícky iných krokov, a tak sa stávajú bezcieľne.
Zvonček.
Trochu iná.
Rezignovane kráčame popri farebnom dome bez čísla, ktorého fasádu zdobia detinské kresby slonov, motýľov a rozmazaných kvetov. Spod mozaiky drobných dlaždičiek vykúka nedbalo natretá malta.
Bez čísla.
Slony.
Z domu odrazu vybehne jeden z jeho obyvateľov. Christian nám priateľsky vysvetľuje pozadie tohto squatu. S kamarátmi tu prebývajú už niekoľko mesiacov, vedú tichý život, preto ich odtiaľ polícia ešte nevyhnala. ,,Organizujeme rôzne akcie, ako napríklad minule sme robili detskú párty. To ony nám pomaľovali fasádu.“ Christian nás pozve na kávu, vraj ich dom je otvorený pre každého okoloidúceho.
Podvečer natrafíme na podivnú reštauráciu, ktorá láka okoloidúcich vôňou varených zemiakov, pečených gofier a výrazným ružovo-zeleným interiérom. Za barom postáva asi šesť osôb. Niektorí z nich si niečo varia na dvojplatničke, iní relaxujú s cigaretou a plechovkovým pivom. Debatujú o širokých možnostiach ľudského aktivizmu.
V najväčších priestoroch je umiestnený starý gauč, kde ďalšia desiatka sleduje sociálno-politicky radený film z afrického prostredia. Chlapík v čiernej mikine maľuje čiernou fixkou na dvere obrovského chrobáka, zatiaľčo mladý otecko tíši svoju niekoľkomesačnú dcérku s enormne veľkými štrikovanými ponožkami na nohách.
Náhodou sme opäť vošli do squaterského priestoru. Interiér bývalej reštaurácie dávala hŕstka ľudí dokopy niekoľko týždňov. Vynovili polorozpadnuté priestory, vyzdobili ich zhrdzavenými kohútmi zo striech budov, hlavou vypreparovaného diviaka a farebnými maketami sĺnc. My sme mali tú česť zúčastniť sa priamo jej nového otvorenia.
Vo vedľajšej černošskej štvrti je dnes tiež akosi veselo. Už z diaľky počuť výskanie snúbiace sa so spevom plných hlasov. Hŕstka belgických Afričanov protestuje proti záhadnej smrti Belgičana v konžskom väzení. Líder s megafónom vyzýva k spravodlivému vyšetreniu prípadu gospelovým spôsobom, zatiaľčo moje topánky začínajú manifestovať proti daždivému počasiu. Je načase zapadnúť do jednej z okolitých reštaurácií.
V africkej reštaurácii.
V sobotu večer sa v miestnych kaderníctvach nechávajú česať a stylovať celé rodiny s deťmi, kým my si pochutnávame na pražených banánoch a zeleninovej samose s ryžou.
Takto vyzeral náš Brusel, ktorý je úplne vzdialený všetkým európskym summitom a politickým elitám.
Takto vyzeral náš Brusel, kde sa cikajúci chlapček na fotky akosi nezmestil.
