Talianskymi gestami ma pozýva dovnútra prezrieť si jeho zbierku umenia. ,,Keby som to nazýval umením, ľudia by sa mi vysmiali,“ začína rozprávať Luis a moje čuchové orgány spozornejú na stuchnutý puch vína. Rozohnene rozpráva o obrazoch, ktoré nainštaloval do týchto priestorov.
Má povolené užívať ich len jedenkrát do týždňa až do konca Januára. Dvere otvára dokorán a pozýva všetkých bez výnimiek: vozíčkárov, bezdomovcov, turistov aj domácich.
V tejto undergroundovej galérii vystavuje aj vlastné diela. Zaujala ma jednoduchá technika, akou vytvoril svoje obrazy pripomínajúce génový kód, rôzne organické zlúčeniny, tkanivá či ľudské orgány. ,,Minule sa jedného môjho obrazu dotklo slepé dievča a povedalo, že mu chýba viac modrej. Urobil som, čo mi povedala a toto je výsledok.“
Všetky Luisove diela pozostávajú len z recyklovateľných materiálov, ktoré našiel pohodené na ulici. Odrazu pristúpi k závesu a odhalí ďalšie skryté priestory. ,,Ešte som neprišiel na to, na akú umeleckú činnosť využiť toto tu. Nevieš náhodou o niečom?“ Odrazu náhle zosmutniem a ospravedlním sa, že by som mu rada akokoľvek pomohla, zaangažovala sa do premeny týchto priestorov, no za necelý mesiac odchádzam naspäť na Slovensko.
Umenie ľudské a neelitárske
Dave Sloane prenecháva priestor vo svojej galérii na Market Street niekedy až stopäťdesiatim neznámym umelcom.
Jeho podmienky sú ľudské a neelitárske.
Vystavované diela nesú známky inzitného umenia, neokukanej originality a nevšedných techník (mňa osobne zaujali obrazy maľované na sklo).
Ale aj fotografie
,,Exhibíciu sa snažím pravidelne každý týždeň obmieňať. Samozrejme, mám tu svojich favoritov, tí sú stálicami.“ Dave sa po dlhých rokoch práce politického analytika stal v päťdesiatke spoluvlastníkom galerijných priestorov. Práve tam nájdu svoje útočisko všetci nepochopení výtvarníci, ktorí túžia po zverejnení svojich výtvorov.
Galéria si pritom stále drží svoju úroveň. Na moju poznámku, že rada maľujem, zareaguje s vycibrenou promptnosťou zberateľa obrazov. ,,Ak mi dáš niekoľko obrázkov, vystavím ich na tejto stene.“ Ukazuje zaplnený priestor, ktorý sa chystá obmeniť.
Pekne sa poďakujem a odmietam s predstavou čarbaníc prilepenými na našej kuchynskej skrini. Ktovie, čo by som vyplodila po dlhoročnom žití v krajine toľkých príležitostí a naakumulovanej inšpirácie. Možno len ďalší obrázok na chladničku.
Vraj hippiesáci už nie sú v San Francisku in?!
Nedeľa v San Francisku pre mňa znamená aj Dolores park a Mission district. Dolores park je výnimočný svojou slnečnou mikroklímou a radostnými ľuďmi, ktorí pravidelne zapĺňajú jeho trávnatú plochu.
Za mojím chrbtom si niekto zapaľuje jointa, počujem orchester otvárania pivných plechoviek, sledujem skupinku slečien, ktoré vábivo krúžia bokmi, aby si na nich udržali pestrofarebné kruhy.
Z malého altánku sa ozývajú pesničky Lou Reeda, Van Morrisona, Boba Dylana, The Doors, cudzí pes mi olizuje nohy a ja sa opájam slobodnou atmosférou, ktorá vyžaruje zo všetkého naokolo a hlavne z mesta podo mnou.
Po vypití domácky vyrobeného piva od Jayovho kamaráta Michaela sa zatúlam do zašitých uličiek v štvrti Mission. Práve v týchto častiach mesta, je k vzhliadnutiu naozajstný život. Žiadny umelo vytvorený raj na ošklbanie turistov tu nenájdete.
Po ceste za občerstvením do Cafe Prague, príjemnej reštaurácie v českom vlastníctve, sa predieram pomedzi drobných Mexičanov i Afroameričanov. Zachytávam angličtinu obohatenú ruským prízvukom a prechádzam popri obchodíkoch, kde pracujú Indovia a Afgánci.
Atmosféra multikultúrnej spoločnosti sa mi potvrdí aj v jedinej českej reštaurácii v San Franciscu. Mladá a atraktívna čašníčka nepochádza z bývalého Československa, ale z Maďarska a "knedlo, vepřo, zelo" pripravuje obtlstnutý Mexičan.
Dopijem svoj veľký plzeň a kráčam na prieskum nástenných malieb tkz. "murals", miestneho umenia ulice.
Preslávené nástenné maľby "murals" obzvláštňujú azylantské domy.
Ale aj iné fasády sociálnych zariadení. Dievča na vozíčku má na tričku napísané nasledovné: Zaslúž si svoj postoj a vzopri sa! (Earn your attitude, act up!)
V úzkych priestoroch medzi domami sa mi pred očami premieľa defilé myšlienok vo farbách.
Nápaditejšie sa snažia vytlačiť tie menej zaujímavé.
Medzi umelcami pritom existuje prirodzený rešpekt a tie najvýnimočnejšie, na ktoré sú všetci spolu hrdí na múroch zotrvajú roky.
Muž menom Salzburg
V univerzitnom mestečku Berkeley, predĺženej ruke San Franciska, býva každú nedeľu blší trh. Najviac predajcov je sústredených na miestnom parkovisku, no s menším šťastím nájdete aj náhodne postávajúcich predajcov na uliciach. Takto objavím aj človeka, pozoruhodného zberateľa s netradičným menom, Salzburg.
Na krku má zavesených asi dvadsať náhrdelníkov, ktoré nie sú na predaj a na deke pred ním leží hromada použitých vecí "s príbehom", čakajúcich na nového majiteľa. Salzburg mi demonštratívne pchá pod nos svoj občiansky preukaz, aby som uverila jeho identite. ,,Som zberateľom ale aj umelcom,“ začína hrdo rozprávať Salzburg a zanietene pokračuje: ,,veľmi dobre hrám na klavíri, pretože som reinkarnovaný Mozart.“
Potom mi ešte povie, že uprednostňuje ženy z Európy, pretože nie sú natoľko skazené peniazmi ako ženy americké a ja si nakoniec kúpim ,,aztécky“ náramok s dvomi perleťovými drakmi a jedným vypadnutým jantárom za ľudovú cenu, tri doláre.
V San Franciscu som prežila najchladnejšie leto vo svojom živote. Leto hmlisté a veterné, preoblečené do manierov jesene. Avšak počas tohto trojmesačného pobytu ma zohrievala miestna slnečná mikroklíma a množstvo inšpirácie pochádzajúcej z multikultúrnej spoločnosti, v ktorej je veľa slobodného priestoru na sebarealizáciu, vzájomné porozumenie a netradičné zvraty osudu.
