Hundertwasserova tíšina
Čaro regiónu Waldviertel za svojho života objavil už aj známy rakúsky maliar a architekt Hundertwasser. Ten si priamo v lese našiel svoje ideálne hniezdočko, drevenú chalúpku, ozdobil si ju podľa vlastného gusta rôznymi farebnými nikdy nekončiacimi vrstevnicami, vlnovkami a čiarami, aby do nej potom opätovne unikal od rozbehanej spoločnosti ale aj od rozlietanosti vlastného ja. Hundertwasser vlastnil totižto ešte byt v Benátkach, vo Viedni (priamo v priestoroch Hundertwasserhaus) a domček na Novom Zélande, takže medzi svojimi obľúbenými bydliskami neustále pendloval. Smrť ho zasiahla prekvapivo na lodi, keď sa z Nového Zélandu navracal do vlasti. Zubatá sa k nemu vkradla počas maľovania posledného pestrofarebného obrazu mora, oblohy a lodí. Takto umrel jedinečný Hundertwasser. Skonal priamo pod modrou oblohou, počas vykonávania svojej najobľúbenejšej aktivity a ako tomu už našepkávalo jeho priezvisko, na vode.
Paradoxy Waldviertlu
Waldviertel je balzamom na dušu, región známy obrovskými lesnými plochami, pestovaním zemiakov, maku, viniča, chytaním rýb a chovom kráv. Cestovné kancelárie sa prebiehajú v ponuke najlepšieho tematického zájazdu, a tak môže človek sledovať západ slnka nad makovými poľami, počas ochutnávania makových knedlí, stať sa na pár dní súčasťou hospodárskeho dvora so všetkým, čo k tomu patrí, či sledovať ešte stále stopy niekdajšej železnej opony.
Tradičný hospodársky dvor Waldviertlu
Náš výlet bol však úplne neplánový, odrhnutý od ponúk všetkých cestoviek, a tak nakoniec vyhralo slobodné túlanie sa a kúpanie v slnkom zohriatych jazerách, hľadanie rodného domu zakladateľa tradičnej "vínnej hudby" Johanna Schrammela, a škoricové knedle s jablkami zjedené v prvej českej dedinke za rakúskymi hranicami.
Cesta za najsevernejším bodom Rakúska poskytuje rozmanité aj protichodné dojmy. Život v ošarpaných domoch a na veľkých hospodárskych dvoroch akoby sa celkom zastavil. Len kde-tu vidieť nakopené seno či flegmatický traktor vrčiaci prostred dedinou. Autobusy jazdia len párkrát do dňa, možno aj preto stojí na zastávke prestretý stôl a kuchynské stoličky. Čakanie až do úplného vyhladnutia! Pre istotu si prineste niečo pod zub, prestreté je tu vždy.
Sem-tam okolo prejde auto s českou poznávacou značkou, miestny džíp alebo žoviálny chlapík na bicykli zdvíha ruku na pozdrav neznámym turistom oddychujúcim v tieni divej čerešne. Krajina je lemovaná drobnými vŕškami, kde sa husté lesy striedajú s rozkvitnutými lúkami a ostrovčekmi zmiešaných stromov. Mnohé domy nie sú súčasťou dediniek, no vykúkajú z okrajov lesa alebo stoja pár metrov od cesty pri malých políčkach. Starší pán sa snaží s prúteným košíkom zaveseným na volante vybrať briežok pred domom, no motor jeho ojazdenej babety opäť neposlúcha, a babeta schádza späť tam, kde začala. My sa pešky vlečieme ďalej.
Slnko už silno pripeká aj napriek miestnemu niekoľkotýždňovému oneskoreniu počasia a okrem slabej premávky nás vôbec nič neruší. Nečudo, že práve sem odchádzajú mnohí, túžiaci po pokoji a osamotenosti. Niektorých vystúpencov človek spozná podľa výzdoby vonkajšej fasády domu, dekorovanej zdanlivo nesúvisiacimi fragmentmi pochádzajúcimi ešte z niekdajšieho života v civilizácii.
Neďaleko českých hraníc stoja na okraji lúčky zaparkované autá, všetko značky ako BMW či Audi. Ich vlastníci sa bavia hraním golfu na špeciálne upravenom povrchu niekdajšej lúky. Niektorí rodáci z regiónu Waldviertel sa pred desiatkami rokov odťahovali do veľkých miest, zbohatli tam, aby sa na staré kolená vrátili užiť si zarobené peniaze v kľude. Tí, ktorí odchádzajú do dôchodku už v päťdesiatke, tu ešte niekoľko desaťročí prežívajú raj na zemi. Napriek všetkým miestnym krásam sú však mnohé domy opustené alebo na predaj. Roboty je málo a takmer všetky drahé autá majú viedenské značky.
Dobrodružstvo s kaprími kožami
Na spiatočnej ceste do dedinky Litschau nám zastavil obrovský strieborný džíp. ,,Nechcete sa zviesť? Onedlho príde búrka,“ ponúkol sa približne šesťdesiatročný pán, ktorý nám potom celú cestu rozprával príbeh svojho zbohatnutia. Objavil patent, ako za pár minút a efektívne stiahnuť kapra z kože, zarobiť za každú jednu 45 Eur a ešte za facku predať aj mäso. Najnovšie začal z kaprích koží vyrábať vlastný tovar. Podával nám peňaženky potiahnuté lesknúcou sa rybou kožou a chrlil príbeh za príbehom.
Jeho rybacie výrobky sme neskôr našli prišpendlené aj na miestnej nástenke. Pod krátkym vysvetľujúcim textom stálo meno Rudolf Schuh. Rudolf Topánka, je len otázkou času, kedy začne kaprou kožou poťahovať obuv a začne tak konkurovať už známej miestnej značke pohodlných kožených topánok Waldviertel.
Okrem Rudolfa Topánku sú miestni ľudia viac utiahnutí do seba, trošku dištancovaní, možno kvôli oneskorenej klíme (ochladí sa rýchlo a leto začína neskoro) sú ich city mierne chladné. Napriek tomu im rozumiem, celkom dobre si viem predstaviť, ako by som sa v tomto regióne utiahla aj ja.
