Pri pohľade na ňu mi príde zle, a tak radšej upriem zrak na okolité steny. Natesno povešané fotky stvárňujú najrôznejších Flamenco umelcov a umelkyne (každá druhá samotného majiteľa s rukou na srdci a s doširoka otvorenými ústami). Sám je nadšeným spevákom a žije tým, čo má najradšej. Bar ladený dočervena vypĺňa srdcervúci Camarónov spev.
Nedeľa zaplnila granadské ulice aj španielskymi rodinami s deťmi. Deti sú vyobliekané do najlepších šiat a pripomínajú malých princov a princezné. Všetci spolu jedia zmrzlinu a hrdo sa pretŕčajú na korze.
Koniec legendy s názvom Ežavíra
Neskôr pátrame po legendárnej krčme Echevarría (Ežavíra). Opisuješ mi ju ako dieru s charizmou, v ktorej sa kedysi stretávali podivíni, bohémovia a iní potmehúdski filozofi z celého okolia.
Na dokonale zašitú ulicu Calle Postigo Cuna si pred dvanástimi rokmi zablúdil s Christianom a Chris tam objavil nádhernú Argentínčanku Marielu. Všetci ste mali okolo dvadsať. Mariela- divá a drzá ako mačka. Christian- neoblomný krotiteľ. O dva roky nato sa brali v Mníchove.
Žobrať o prácu
Počas hľadania Ežavíry nadávame ako pohania. Tá krčma musí byť prekliata! Chodíme v kruhoch a nachádzame zase len tých istých Afričanov predávajúcich nelegálny tovar. Tí hneď ako zavetria nebezpečenstvo, šikovne zbalia svoje saky-paky do veľkej plachty a utekajú, čo im sily stačia.
Poznamenáš, že kedysi ich bolo vidieť oveľa viac. Rovnako ako prisťahovalcov z Južnej Ameriky, či mladých ľudí rozjarene popíjajúcich una cerveza v miestnych tapas baroch. Turistov v Granade neubudlo, zato vidieť mladých ľudí žobrajúcich nie o peniaze ale o prácu.
Po hodinách hľadania prechádzame tmavou úzkou uličkou páchnucou po moči. Z vybitých postranných okien prekrytých kartónmi vanie chladný zatuchnutý vzduch opustených priestorov. Na maličkom námestíčku obklopenom obytnými blokmi cítiť neustále sa vracajúce prízraky ľudí. Miesto, kde kedysi tak citeľne pulzoval život...najsmutnejší a najchladnejší kút Granady.
Ežavíru zatvorili asi pred dvomi rokmi, hovorí nám postarší chlap s plešinou a vypadanými zubmi. Len dlhé, takmer ženské mihalnice, zjemňujú jeho drsný a vyžitý výraz. Vyrovnane (no s jemným náznakom sentimentu) hovorí o „starých dobrých“ časoch a spomenie si aj na mladú Argentínčanku, ktorá v Ežavíre kedysi pracovala.
Očista v hammame
Po namáhavom hľadaní si doprajeme oddych v hammame Al Andalus. Priestory, do ktorých kedysi ženy nesmeli, sú v súčasnosti hlavnou atrakciou zaľúbených párikov. V prítmí sviečok obdivujeme atmosféru orientu. Stĺporadia s napodobeninami arabesiek vyrastajú z vody ako plazivé rastliny, silný mätový čaj osvieži telo aj ducha a pravidelné vzory andalúzskych kachličiek pripomínajú zašlé časy arabských dobyvateľov.
Večera u Xaveria
Xaveriov dom leží v oblasti Cumbres Verdes na úpätí pohoria Sierra Nevada.
Napäto sledujeme šikovnosť, s akou tento starý mládenec na tanier vyklápa obrovskú zemiakovú omeletu a potom ju s tým istým švungom pleskne opačnou stranou späť na panvicu. Ukrajinka Natally a jej švajčiarsky muž Willy, Luxemburčanka Carmen a jej francúzsky mužom Paul a my dvaja.
Willy, podobne ako Xaverio, maľuje obrazy inšpirované kubizmom. Natally mi na displeji iPhonu ukazuje vydarenú kubistickú napodobeninu komplexu Al-Hambra. Xaverio ako hrdý priateľ dodáva, že Willyho starý otec vyučoval samotného Le Corbusiera.
Počas rozprávania príhody o hľadaní Ežavíry sa Xaveriovi rozšíria zreničky. Vraj ju pred štyridsiatimi rokmi založil spolu so skupinkou priateľov. Názov vznikol pri vyvolávaní duchov s použitím čarovnej tabuľky Ouija. /Xaverio nám vyjavil takmer neuveriteľné súvislosti uzatvárajúce takmer dvanásťročný kruh spomienok/.
Po polnoci sa vraciame do kempingu Reina Isabel. Pri schádzaní po asfaltke (1200 m n m.) celkom bez slov hľadíme na Granadu žiariacu tisíckami svetiel. Na zadných sedačkách sa nemo usmieva Le Corbusierov duch.
Čítajte aj:
Pokrízové vytriezvenie a rozhnevaní Madrileños
