Vysoké poháre na štíhlych nohách sa z posledných síl opierajú o pozdĺžne drevené stoly. Ako dámy na vysokých podpätkoch, ani ony už nevládzu stáť na vlastných. Zas a znova sa opájajú tou kyslastou tekutinou, ktorá najlepšie osvieži ich sklenené krky, zarosí a skryje to, čo väčšinou býva priezračné a jasné.
Cez deň ich obsah nadobúda silu, ktorá zatemňuje, zahmlieva zrak a prekára myseľ. Unavuje zmysly bezradne opúšťajúce pobrežia vlastných vnemov. Pripravuje pôdu dlhému spánku určenému nie na regeneráciu lež sladko bezcennému bezvedomiu. Líhame si do trávy, pod stromy, ktoré pohlcujú naše výpary, vymieňame si dych navzájom, dávame si prvú pomoc.
Odrazu topole pri storočnej farme ševelia piesne starej matere a šedé somáre strihajú ušami v rytme tohto vlnenia. Rezkého a sviežeho ako posledné hlty, pred náhlou premenou, zmenou dráhy smerom nadol. Pocity ako na húsenkovej dráhe, vo vagónoch obmedzených koľajnicami, letíme kdesi až do ďalšieho rána. Horúceho a hustého, hustého bolesťou hlavy, postupne sa zjemňujúcou v tôni stromov, pod strechami vysokých kostolov a tiež v studenej vode, v chuti akurát dozretých marhúľ a kozieho syra.
Bicyklujeme krajinou, pomedzi nevysoké pahorky posiate terasovitými políčkami, príliš strmými, aby na ne niekto zasial semä, a predsa sa odtiaľ zberači vracajú domov s košmi plnotučných bobúľ. Hrozno naberá na sile, rastie ako plod v bruchu ženy a narodí sa až vínom, ktoré nám po večeroch podáva pán Hans.
Keď servíruje jedlo a pitie zo svojho regiónu tancuje pomedzi stoly, pri každom z nás sa zastaví a prehodí slovko o rybách a počasí, o kvalite tohtoročného veltlína, robí piruety s táckou plne naloženou a smeje sa hlasnou úprimnosťou. Sladkosť jeho slov však nezriedi kyslosť nápoja, lejeme si doň hroznový sirup, neskôr aj bazový, ich hustota sa chvejivo rozpúšťa, hanblivo sa striasa v samostatných cestičkách.
Postaršia krčmárka už hľadí na svet slabými očami, preto jej pomáha syn, stále vysmiaty a potrundžený. Píska si popod lascívne fúzy a potom sa pýta z akej diaľky prichádzame. V skutočnosti však pozná len vlastný dom a pole, ktoré dáva tu najlepšiu úrodu. Nepotrebuje poznať svet, pretože jeho kraj je taký krásny a bohatý.
V dedine býva zberateľ všetkého druhu: divadelných bábik, nábytku, kobercov, petrolejových lámp, sviečok, obrazov voňajúcich vyprchanými olejovými farbami, kolovrátkov, technických starožitností a kožiek. Z výletov sa vraciame príliš neskoro a nakoniec do jeho garáže nevstúpime. Kýva nám zo svojho okna na pozdrav a jeho prísľub čakania v nás pretrvá až do ďalšej návštevy týchto zelených končín.
Hráme sa na nenásytných turistov, ktorí chcú spoznať krajinu a pohltiť všetky dary jej zeme. Marhuľové knedle, posypané strúhankou a práškovým cukrom krájame na márne kúsky, nech vydržia čo najdlhšie, takýmito drobnými klamstvami prekabátime scvrknuté žalúdky.
Inokedy neveriacky krútime hlavami nad čarovným obložením chleba, jeho pestrosťou a lahodnou kombináciou zeleninových chutí. Potom už odhadzujeme všetky škrupule výnimočnosti a spolu s Japoncami a so skupinkou ruských turistov nás odváža výletná loď. Bicykle odpočívajú v podpalubí, kým naše oči sledujú drobné dedinky pri brehu, hlúčiky sídel, kde kedysi prebývala a rodila Willendorfská Venuša. V súčasnosti tu žije mnoho jej potomkov.
V tomto regióne sa z marhúľ vykľuje takmer všetko. Oranžové nápoje, brandy a pálenka steká po bradách distingvovaným paniam s obrovskými zlatými prsteňmi na rukách. Hedonisticky prikladajú k ústam hrubé sklo starodávnych pohárov a zanechajúc za sebou iba odtlačky pestrých rúžov a nechcené slová sa plazia naspäť k odfukujúcim manželom štvornožky.
Ráno lenivo priľnieva k chlebu s maslom marhuľový džem, ospalé ústa núti prežúvať a prehĺtať aj včerajšie sústa. Mozoľnaté ruky, exponát dnešných časov, zatiaľ vmiesia do cesta drobné kúsky tohto sušeného ovocia, v peci syčia žĺtkom potreté praclíky, aby ich už čoskoro zjedli neznámi cudzinci.
Krúživými pohybmi sa presúvame v súlade s tokom Dunaja, ale aj proti jeho vôli, tak ako ryby, proti prúdu to majú najradšej, takto sa im najlepšie dýcha. Bicyklujeme aj po vode, na malej bárke bosého rybára prechádzame na druhý breh, kde hodnú chvíľu zotrváme v uväznení, kvôli labutej rodinke bojkotujúcej náhlivú dôležitosť ľudských plánov. Opäť sa presviedčame, že nie sme turisti a zatiaľ kráčame s húfmi klobúkov v objatí cvakania fotoaparátov. Trvalé obrazy si aj tak odnesieme len vo vlastných mysliach.
V nečase búrky zdolávame nástrahy strmého kopca. Z jeho vrcholu vyrastajú zvyšky minulosti, ruiny niekdajšieho hradu spomínajúce na časy väzneného kráľa s Levím Srdcom. Ich múry si šepkajú o zašlých časoch, vyblednutých stáročným slnkom. Kľúč od zámky na bicykloch nechávame položený hneď vedľa na múriku, naše zážitky sú otvorené, bez dverí, bez zámok, pokračujú ďalej každým novým dňom, naše cesty bežia vlastný a nepretržitý maratón.
