Po hodine a pol schádzania sa pred nami rozprestrie pohľad na dedinku Loudenvielle. Hneď vedľa rozľahlého jazera akoby zo dňa na deň vyrašili obrovské neforemné novostavby. Tvoria jasný protipól k pôvodnej časti dediny, ktorej obyvatelia ešte stále zhromažďujú drevo na zimu ručne a takmer ako podľa šablóny ho ukladajú vedľa vlastných kamenných domov.

Loudenvielle sa za posledné roky stal aj vďaka termálnym kúpeľom a vodným parkom pomerne populárnou turistickou destináciou francúzskych Pyrenejí. Miestne obyvateľstvo drží turizmus nad vodou, a tak privierajú oči nad jeho agresívnou expanzívnosťou.
Časť dediny sa v posteli obracia na druhú stranu, keď ňou celkom ohúrení potichu kráčame. Vtedy z blízkej kamennej zvonice zaznie viachlasný tlkot zvonov. Akoby vzápätí miestne kohúty precvičujú stav ešte celkom neprebudených hlasiviek. Tesne pred brieždením nič netušia o tom, že ich už o pár hodín bude po dvore naháňať červenolíci gazda. Ale ten v tejto chvíli len sníva o tom svojom kohútovi na vínku.
O niekoľko minút zrak neveriacky upierame na cestnú zebru a skutočné zviera stojace tesne oproti nám. Zebra stojí za plotom a takmer splýva s prechodom pre chodcov. Oči nás neklamú, zebra špacíruje sem a tam a očividne ignoruje záujem o nadviazanie konverzácie. Otočí k nám zadnicu a radšej sa ide skryť za cirkusantský stan. Spoza neho lenivo vychádza jej ďalšia kolegyňa- obrovská ťava.

Do ďalšej časti lesa vchádzame tesne pred východom slnka. Jeho lúče pomaly a nenápadne šteklia strechy domov, ktorých fasády sa po niekoľkotýždňových horúčavách takmer vybielili. Ďalšou medzistanicou má byť dedinka Azet.
Azet patrí k ďalším z tých malých pyrenejských dediniek roztratených medzi horami, ktorých stopy sme počas našich dvoch týždňov postupne nasledovali. Uprostred dediny stojí dominantný kamenný kostol a vedľa kostola malá krčmička. Z miestneho prameňa si do fliaš naberáme vodu, zatiaľ čo obďaleč postávajúca skupinka postarších chlapov zanietene debatuje a rozhadzuje rukami. Namiesto francúzštiny ku mne dolieha čudesný jazyk, akási zmeska taliančiny a francúzštiny- okcitánčina. Touto galorománskou rečou sa dohovára takmer štvrtina obyvateľov Francúzska, pričom väčšina z nich žije najmä v jeho južnej časti.

Podvečer schádzame do dedinky Vielle Aure. Zložíme sa v miestnom kempingu a následne si ideme obhliadnuť okolie. Na naše prekvapenie nás pani v miestnej pizzerii odmietne obslúžiť. Tvrdí, že o takomto čase už nič nevaria a pritom si ešte iní oneskorení prišelci spokojne objednávajú niečo pod zub.
Veľmi sa obávame ďalšej túry, vyzerá to na poriadny zabijak. Väčšina turistov, s ktorými sa dáme do reči, nám nedokáže poradiť. Oni ju už zvládli, lenže z opačnej strany. To, čo pre nich znamenalo neuveriteľne strmý a dlhý zostup, bude pre nás neuveriteľne dlhým stúpaním. Navštívime aj miestne turistické centrum, ale pani odtiaľ nie je turistka- žiadnu inú alternatívu k tejto túre nepozná.
Las Vegas veriacich
Ráno vstaneme o piatej a vyrážame na najobávanejšiu túru celého výletu. Pohorie sa skrýva v poriadne hustom hmlovom opare. Hmla padá na naše hlavy a odrazu je nám všetko jasné. Smerujeme k jedinej autobusovej zastávke a snažíme sa naplánovať cestu do mestečka Baréges. Presne do toho mestečka, kde by sme sa po celodennej túre mali niekedy večer vynoriť. Priamy spoj neexistuje, jediná možná trasa vedie cez Lurdy. Okolo obeda už vystupujeme z vlaku spolu z hlúčikmi veriacich.

Skúšame sa ubytovať hneď v prvom kempingu pri centre mesta. Na naše prekvapenie je takmer vyľudnený, aj keď sú jeho majitelia mimoriadne prívetiví ľudia. Mestečko obklopené horami nám spočiatku nastavuje svoju krajšiu a milšiu polovicu tváre. Rieka Gave de Pau ho rozdeľuje na dve nerovnako veľké polovice a nechýba mu ani typický francúzsky šarm. S ďalšími krokmi sa začínajú vynárať hotely, penzióny a prvé stánky so suvenírmi. V blízkosti centra Lúrd sa už nenachádza takmer nič okrem penziónov a suvenírových stánkov, ktorých hlavným bodom programu sa stáva Panna Mária, Ježiš, svätá Bernadette, svätená voda a sviečky.
Sošky všetkých veľkostí a podôb- Panna Mária, Ježiš a Bernadette na zapaľovačoch, tričkách, uzavretí v plastových guliach kde na nich padá umelý sneh, na šáloch a opaskoch...Litre svätenej vody v plastových bandaskách- kúpte za rozumnú cenu! A ešte stokilové sviečky v nadľudskej veľkosti- také vám nevyhoria ani do konca života, ešte skôr dohorí váš život- lacnejšie určite nikde inde nenájdete! Ulice zaplnené neónovými nápismi, obchodmi a reklamami. Obchody sa hemžia pútnikmi a turistami, nadšene nakupujúcimi ružence, sväté obrázky a samozrejme netreba zabudnúť na tie maličké sošky plnené svätenou vodou- suveníry vhodné pre hociktorého člena rodiny...


Snažiac sa uniknúť celému tomuto šialenstvu vchádzame do miestneho kláštora. Súčasťou kláštora je aj priestranná kaplnka. Napočudovanie v nej sedia len traja ľudia- dve kľačiace ženy a muž s ružencom voľne obmotaným okolo ruky. Užívame si tento pokoj, len rieka ticho a vzdialene hučí kdesi pod nami. Na tomto mieste po prvý a posledný krát nášho pobytu v Lurdoch potichu vyslovujem svoje vďaky a želania. Zdá sa, že muž s ružencom prežíva hlboký tranz, hlava mu padá celkom dopredu a podchvíľou začína chrápať.
Zatiaľ čo krásna a tichá kaplnka zostáva nepovšimnutá, miesto, kde sa malej Bernadette zjavila Panna Mária zapĺňajú stovky ľudí. Čakajú v dlhočiznom rade, aby sa mohli dotknúť aspoň skaly v blízkosti výklenku so sochou Panny Márie. Treba tiež podotknúť, že nad touto skalou postavila cirkev chrám nevídaných rozmerov.

Lurdy v súčasnosti nenavštevujú pútnici, ktorí po dlhej a náročnej túre, vyčerpaní a hladní hľadajú skromný nocľah. Masy pohodlných veriacich sa dovezú zájazdovými autobusmi, hromadne sa ubytujú v hoteli, dotknú sa skaly blízko zjavenia, dobre sa napapajú, nakúpia suveníry pre celú rodinu, napustia do bandasiek litre svätenej vody, predplatia si v Lurdoch omšu a spokojní odchádzajú domov.
V Lurdoch sa vytratila skromnosť, chýba im mystickosť a čarovnosť pútnického miesta. Čo by asi povedal Ježiš, keby videl tento Las Vegas či Disneyland veriacich, v ktorom sa každý snaží len zarobiť si svoj zaslúžený podiel?
