Umelci si vraj od maľovania potrebujú oddýchnuť a práve preto o akcii v Pstruši nedali nikomu vedieť.
A tak som tam prikvitla, nevediac nič o pozvánkach a familiárnom ráze podujatia.
Bol už neskorý podvečer. Okolo ohňa, ktorý osvetľoval schátrané steny starého mlyna, sedelo dvanásť ľudí ako dvanásť mesiačikov. Väčšina z nich oblápala v rukách fľašu naplnenú špiritusom alebo plechovku od piva. Celkom blízko pahreby vylihovala jedna zaprášená kožená sandála, prezývaná aj kristuska, bez svojej spoločníčky.
Nasledovalo zvítanie so známymi a potom precitnutie v priestrannej miestnosti pozoruhodnej industriálnej stavby. Kedysi sa tam muselo povaľovať veľa nevyužitej múky, možnože i podgurážený mlynár, či mlynárka...Predstavivosť v takomto neobyčajnom prostredí začína pracovať na plné obrátky. Izba ma pritiahla hlasnou vravou a hudbou. Dávala na známosť, že hostí zabávajúcich sa ľudí. Práve tam som spoznala istého Sláva. Je úplne jedno, kto Slávo vlastne bol. Dôležité je, že som mala obrovskú chuť, niečo si na tú starú stenu namaľovať. Na stole ležalo množstvo malých i väčších nádobiek preplnených farebnými tekutinami.
Bolo veľmi jednoduché siahnuť po cudzom štetci a namočiť ho do cudzích farieb. Precitla som až vo chvíli, keď mi už spomínaný Slávo klepal po pleci so slovami:,, Akým právom maľuješ mojimi štetcami a mojimi farbami na moju stenu?“ Keď som sa obzrela, stál predomnou menší lysí chlapík s iskriacimi očami. Prepadol ma pocit zahanbenia, hnevu samej na seba, ale aj na Sláva, pretože keby to boli moje farby, určite by som nikomu neodoprela, aby ich použil. Cez provizórnu plachtu, ktorá visela namiesto dverí, som vybehla von a učupila sa za tmavomodrým autom. Po predýchaní nepríjemnej situácie a zahnaní negatívnych myšlienok vošiel dovnútra nový človek (v mojej koži) so sebaistou požiadavkou.
,,Prosím ťa, mohla by som si niečo namaľovať s tvojimi farbami na tvoju stenu?“ Slávo sa na mňa usmial a navrhol, aby sme niečo namaľovali spoločne. Veľa nadbytočných slov pri vytváraní tej nevšednej ,,machlanice“ nepadlo. Zvládla to za nás hudba a štetce. Stihol mi vysvetliť iba to, že je rozdiel, akým spôsobom farby nanášame a aké farby to sú. Znie to očividne, ale v tej chvíli mi aspoň trochu otvoril oči.
,, Si mladá, zabudni na hnedú a zelenú. Zelená je jedovatá, “ zavelil rázne a zoškrabal prvú šmuhu, ktorú som naniesla.
,, Používaj veľa oranžovej a žltej, bielu...len nie hnedú a zelenú.“ Nuž, človek si často kompenzuje farbami potlačené pocity. Asi som zo seba potrebovala dostať niečo toxického.
Po rozpačitom začiatku a dodržaní základných pravidiel, ktoré si určil, som sa začala cítiť výborne. Arteterapia je na nezaplatenie.
Náš harmonický výtvor :-)
Pri nanášaní farieb sme sa niekoľko hodín striedali a snažili kompenzovať ťahy toho druhého. Sem- tam niekde niečo Slávo zoškrabal, sem- tam pridal, kde- tu ja. Na samotnom konci ma premkol pocit úplnosti a radosti. Nevedno prečo, ale z tej ,,machlanice“ bolo cítiť energiu a harmóniu. Bola to taká vyrovnaná, celistvá šmuha.
Domov som došla celá pofŕkaná a špinavá. Mama na mňa počas prípravy nedeľného obeda zaškúlila a zašomrala: ,, Vyzeráš ako tisícročný bezdomovec.“ A môj brat, ktorý mal ako prvý tú česť uvidieť fotku nášho výtvoru zareagoval:
,,Nevidím tam veľa.“
PS: Tento článok je staršieho dáta, týka sa minuloročnej akcii v Pstruši. Avšak pozor! Druhý júlový víkend sa bude Mlyn art konať opäť, no v Pstruši už posledný krát. Budova starého mlyna bola totižto odkúpená.
Šikmá veža v Pstruši
Tváre z večera sa vyjasnili
Niekto opäť batikoval :-)
Zuzô ála šeťdesiate roky
