Tohtoročný NU DANCE FEST charakterizovali mnohoraké nekonvenčné tanečné predstavenia, ale aj pohybové divadlo, či rozmanitý performance. Škoda len, že niektoré vynikajúce predstavenia nezaplnili sálu ani len do polovice. Kde mohla nastať chyba? Nebola propagácia festivalu dostatočná? Alebo je kameň úrazu ,jednoducho, v ľudskom nezáujme?
Punková pantomíma Vojta Švejdu môže poslúžiť ako vynikajúci príklad. Dva talenty českého nonverbálneho divadla (Vojta Švejda, Jan Kalivoda) ponúkli náhodný vývoj situácií na javisku, ktorý sa pridŕžal vopred stanovenej témy. Niekoľkých divákov tak nadmieru pobavili ich úsmevné asociácie, ktoré vznikali inšpiráciou aktérov priamo na scéne. Smutné na tom je, že tí diváci boli iba niekoľkí.
Jan Kalivoda uvádzajúci punkovú pantomímu francúzskymi hatlaninami
V akčnej lyrike Ondřeja Davida síce bojovalo telo so slovom, no presne tak, ako si to sám zaumienil. V bielom oblečení, za doprovodu pôsobivého nasvietenia (znázorňujúceho planktón, kruhy na vode atď.), chrlil lyrický prúd slov: ,,...dětské hřište: písčitý čas točivě tančí, příští štíři hřištěm se šíří, širokou řekou v zšeřelou říši, dětství se tříští...“ Táto forma predstavenia bola efektnou záležitosťou a fonetickou hrou, do ktorej miestami prebleskol aj náznak deja.
Akčná lyrika Ondřeja Davida
Netradičným zážitkom boli pre mňa predstavenia rozfázované do viacerých priestorov a časov. S myšlienkou vytvorenia spoločného projektu STAGECROSS- NETWORKING LOCAL, prišla hlavná organizátorka festivalu, Petra Fornayová. Oslovila viacerých priateľov a predstaviteľov súčasného tanca, aby na hudbu Petra Machajdíka predviedli čokoľvek, na nimi vopred vybratom mieste. Nanešťastie sa z vopred oslovených 25 tanečníkov do projektu zapojili len piati. Osobne som bola prítomná na troch. Zdenke Brungot Svítekovej nedovolil vrátnik z Metodovej ulice uskutočniť nápad na športoviskách bývalej školy (chcela zabehnúť nočnú 12 minútovku), a tak uskutočnila plán B. Na bránu, ktorá je súčasťou oplotenia areálu školy, lepila rôzne artefakty zo svojej minulosti (fotografie, listy, poznámky...). Náhodne okoloidúcich tak prekvapovala štvorica postávajúcich čudákov (JA, môj brat ADAM, kameraman a zainteresované médium- Zdenka).
Druhý performance prebehol v byte Petry Fornayovej. Hudbu Petra Machajdíka poňala veľmi svojsky. Počas dvanástich minút premenila niektoré priestory svojho bytu (hlavne balkón) na pomyselné javisko, aby objavila (s pomocou diváka) inú stánku každodenných, osobných vecí. Paralelne s ňou v interiéri bytu ,,súznela“ Lucia Kašiarová. Po skončení tohto snového diania nasledovali kráľovské raňajky, ktoré boli súčasťou ranného nápadu.
Petra
Opätovne objavujúca
Čaro svojho vlastného balkóna
Tretie predstavenie v podaní Jána Gonščáka, pre mňa osobne, dokonale vyplnilo povrávku do tretice. Jeho tanečné improvizácie na troch rôznych miestach bývalej továrne (výťah, chodba, tanečné štúdio), bolo nad všetky očakávania. Tanec na rukách vo výťahu, pohyblivá čierna silueta na konci dlhej chodby, ale aj jeho osvetlená dlhá postava v odrazoch mnohých zrkadiel zapôsobila silným dojmom.
Škoda, že sa mi pred vybil foťák pred tým, než začal tancovať
Od 27.11.- 1.12. mohli návštevníci priestoru A4 vzhliadnuť výstavu českej tanečnej (top ten) špičky na unikátnych fotografiách desiatich umeleckých fotografov. Občianske združenie TancProjekt predstavilo slovenskému divákovi české tanečné súbory (Farma v Jeskyni, NANOHACH, Lenka Bartůňková, LaS company, DOT 504, Petra Budková-Hauerová, Dora Hoštová, Antonie, Věra Ondrašíková, VerTeDance) prostredníctvom veľkoformátových fotografií. Tie na niekoľko dní spríjemnili prostredie divákom, čakajúcim na predstavenia, zaujali náhodných návštevníkov, ale vytvorili aj sofistikovanú atmosféru v inak ,,obnažených“, chladných priestoroch za plastovým oplotením v interiéri Domu umenia.
