Rohože z páperia, z bielych pierok, ktoré držia pokope a pritom vytvárajú zdanie rýchlej rozložiteľnosti. Vtáčie pierka sú pozliepané do niekoľkých obdĺžnikov, ktoré sa snažia byť skonkrétneným očistným priestorom. Okolo nich nie je žiadna tabuľka s nápisom Nestúpať! či Nedotýkať sa! Napriek tomu mám zábrany vkročiť na tento atypický koberček.
Pristupujem zdráhavo a neisto, pomaly sa zabáram do jemnosti. Stojím na oblaku uprostred sakrálneho priestoru. Náhle mnou preletí pocit viny, že perie poznačím svojimi stopami, prenesiem naň prach a špinu z bratislavských ulíc. V prítmí gotickej stavby však farba koberčeka zostáva rovnaká, aká bola aj predtým.
Nina Šošková, autorka tejto site- specific inštalácie, priniesla na túto výstavu do objekt s očistnou symbolikou. ,,Zaoberá sa problematickou identity (zanechanie odtlačku-stopy ako je metaforického nositeľa), ale aj ,,očisty“ ako predpokladanej súčasti pohybu jedinca v sakrálnom priestore.“
Pri vstupe do tohto netypického výstavného priestoru v prvom rade ovalí chlad vychádzajúci zo starých kamenných múrov. V druhom rade zrak zaujme obrovský poletujúci igelit pripomínajúci nafukovanie teplovzdušného balóna. Táto igelitová ,,kupola“ je výtvorom Jozefa Suchožu, ktorý sa snaží vykreovať ilúziu ďalšieho priestoru. So stenami igelitovej kupoly sa zahráva vzduch, jej tvary sú premenlivé a nestále.
Môžeme to pripodobniť k nestálosti ľudského vnútra, ktoré podlieha rôznym nečakaným zmenám. Navštevovanie kostola či kaplnky mu dokáže poskytnúť úľavu vo forme zániku časovosti a s tým spojených starostí prítomnosti. Prináša transcendentálny zážitok, ktorý vie chvíľkovo zoceliť prítomnosť. Pre niekoho môže byť očistná návšteva kostola či kaplnky, na iného môže mať očistnejší efekt práve výstava v kaplnke.
Po zostúpení po schodoch ma obklopia steny s hrobmi nebožtíkmi. Sú pochovaní nad sebou v zamurovaných výklenkoch. Z ich niekdajších identít zostali len mená a dátumy vryté do mramoru a stuhnutej hliny. Aj tie sú miestami nečitateľné, neexistujúce. S Alicou nasledujeme železné (?) tyče opreté o schátrané steny. Stoja buď samostatne alebo sú pospájané do plynulejších línií, postáčané v úzkych podzemných priestoroch.
Vlado Kovařík takýmto spôsobom zhmotnil svoje myšlienky v priestore. Podarilo sa mu naznačiť priebeh a smerovanie pohľadov a myšlienok, ktorými tieto podzemné priestory poznačil, ktoré môžu nasledovať a prežívať úplne rovnakým spôsobom aj iní návštevníci. ,,Pripomína mi to ťahy štetcom v priestore,“ poznamená Alica.
Úplne najsurreálnejšou inštaláciou sú vypreparované, levitujúce vankúše od Ivany Slávikovej. ,,Sú určitou formou ,,archeológie“ jej každodennej zažívanej reality.“ Usporiadané do polkruhu a správne nasvietené vynikajú svojou prehnanou bielobou. Človek si z väčšej diaľky nevšimne silón, vďaka čomu pôsobia ešte hodnovernejšie a poskytujú priam magrittovské vyžitie.
Tieto odliatky posteľného prádla sa odlišujú tvarmi a odtlačkami, ktoré na nich autorka zanechala. Poskytuje tým ďalšie videnie intimity ale aj očisty. Spánok ako príležitosť na obnovenie kreativity a myslenia, spánok ako očista od zbytočného myšlienkového smogu.
Výstava V tichosti je spoločným projektom doktorandov z Ateliéru socha a aplikované médiá doc. Juraja Saparu akad. sochára na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Piatich autorov okrem zámeru prezentovať svoj aktuálny výtvarný program spája aj fenomén site- specific (realizácie na vybranom mieste s využitím jeho aspektov a daností).
Výstava trvá do jedenásteho apríla 2010 a môžete ju nájsť na Františkánskej 1 oproti Mirbachovmu palácu. Otvorená je denne okrem pondelka od 17:00- 20:00.
