Po večeroch pozerám dokumenty, čítam knihy a navliekam korálky na dlhý medený drôt. Nakoniec celý výtvor zrolujem do klbka a znepokojene zastrčím naspäť do malého prúteného košíka. Večerná nemohúcnosť ma tlačí na ľahkú bavlnenú prikrývku. Som úplne paralyzovaná. Zotrvám vo forme bdejúceho nočného motýľa, či zožltnutého listu- pred pádom na chladnú zem.
V televízii rozprával neznámy päťdesiatnik svoj dlhý životný príbeh. Pozorovala som jeho veľké ruky šikovne tvarujúce mäkkú a poddajnú hmotu.
Vzápätí nasledoval strih, pohľad na jednoduchý dedinský domček so záhradou. Záhrada prijímala všetky keramické výtvory bez ohľadu na ich umeleckú hodnotu, bez jediného kritického slova. Mlčky sa vyžívala v pribúdajúcich absurdnostiach. Päťdesiatnik cítil jej podporu a vytváral ďalšie sochy a súsošia, nádoby a predmety. Pálil ich iba pre ňu v nízkej keramickej piecke prikrytej vlnitým plechom.
Pred obchodom s ojazdenými velocipédmi sa dnes opäť predbiehali slimáky. Zanechali po sebe klzké stopy blyštiace sa v prvom rannom slnku. Koľajnice posmešných tvorov skrytých v striedkach jahôd a kapustných hláv.
Pán v oranžových nohaviciach už stál na svojom obvyklom mieste s kľúčom od každej brány v okolí. Spoza starostlivo ostrihaných živých plotov povyťahoval všetky čierne smetné koše a dvory si zborovo vydýchli.
Poľom bežal zajac pripomínajúci bažanta. Aký to bol smiešny tvor! Zviera v šedej srsti s farebným perím pyšného vtáka zastoknutým v zadku.
V električkovom vozni splavujem Dunaj. Rieka je divná a divoká ako fúzy zákerného námorníka, ktorý mi leje na kolená horúcu čiernu kávu a nahlas sa rehoce: ,, Na tejto lodi velím ja!“ Jeho ostrý zrak prebodáva moje obarené lono. ,,Tu žiadne frapé ani capuchino piť nebudeš! Máme len horúcu čiernu kávu! Ha ha haa!“
Všetko pučí a odkvitá pred našimi očami. Tie nepríčetne hľadia za obzor.
Hvoreckého necitlivý obraz staroby rýchlo nahrádzam výrokom Karla Čapka.
,,Panebože, až ostarnem, až celkom ostarnem, daj mi húževnatosť kvetu a plodu. Daj, aby som niesol tvrdé a červené jabĺčka, ktoré vydržia za oblokom cez zimu. Pravda, zvráskavejú, ale dočkajú sa nového veku, tuhé a purpurovočervené. Nech teda aj ja urodím zopár tvrdých červených jabĺčok, ktoré prezimujú do budúceho leta, amen.“
Poľom beží zajac podobajúci sa bažantovi, zatiaľčo ja splavujem divokú rieku v električkovom vozni. Čakám. Čakám na ten správny vodopád.
