Vlak nečakane zastal v tuneli. My dospelí potajomky pozorujeme svoje odrazy v sklách, mlčky špúlime ústa, bolo by vhodné niečo trefné povedať, zatiaľčo dievčatá s dlhými kučeravými vlasmi sa nahlas smejú , naháňajú po chodbe a následne roztopašne kývajú našim zrkadlovým podobizniam. Slová pre takéto príležitosti som už dávno vyčerpala. Čakáme spoločne, kým sa niečo udeje. Reproduktor hlási čas omeškania, dôvod však neprezradí. Chlap hovorí rýchlo, prehĺta hlásky, a tak mám konečne príležitosť prelomiť to neznesiteľné ticho. ,,Koľko to vlastne meškáme?" Dievčatá na mňa upierajú prekvapené čierne oči a ich otec pokojne odpovedá: ,,Pätnásť minút." Vlak sa konečne pohýna.
Potom už len otupene hľadíme na svetlá z okien domov, ktoré prerážajú podvečernú hmlu. Dievčatá sú veselé, štípu sa do nôh, kradnú si čelenky až nakoniec jedna stratí chlpatú purpurovú gumičku v škárach sedadiel. Až do zastavenia ju obe hľadajú, ale pomedzi to ešte začnú čítať knihu, vymaľovávať omaľovánku, skúšajú kvalitu mäkkosti každej jednej vlakovej sedačky, všetky polohy hlavovej opierky... Čas ešte nedokážu vyplniť myšlienkami a predstavami, plynie pre ne tak strašne pomaly. Nemusia plánovať a plány zorganizovať, žiadne nákupy, varenie, žehlenie, práca...Ten nekonečný kolobeh života si neuvedomujú. Závidím im a ľutujem ich zároveň. Dieťa sa stáva dospelým práve nepríjemnosťami, ktoré ho postretnú.
Matka sem-tam rázne zvýši hlas, zakazuje im, aby sa hrali, aby šantili a výskali. Vraví im, nech sú trpezlivé a slušné, nech si pekne rovno sadnú a čakajú disciplinovane. Že sú už veľké dievčatá a podľa toho sa majú správať. Čelo otca zvýrazňujú hlboké a tiché vrásky. Sme na mieste a ja prestupujem do iného vlaku.
Štíhle veže kalvínskych kostolov s obrovskými červenými ciferníkmi rozrušujú moju pozornosť. Upierajú unavené a krvou podliate oči na všetko naokolo. Zdá sa, že aj reformovaná cirkev je už unavená z tohto sveta. A možno iba potrebuje zreformovať. Rozmýšľam nad tragikomickými postavičkami z Menasseho románov.
,, Generácia, ktorá si pripadala taká originálna, bolestivo zisťuje, že v skutočnosti neprišla s ničím prevratným."
Na stole v obývačke ležia noty, vyvstávajú z nich hlboké tóny tvoriace postavu melónového muža. Keď odchádzaš do práce, melónový muž sedí pri mne na gauči a fajčí tabak. Áno, bol to on, kto po sebe zanechal tie kúsky popola, ja som už dávno fajčiť prestala! Potom sa vrátiš s dlhým objatím a následne berieš do rúk spanilú ženu kyprých tvarov. No nie mňa. Túli sa k tebe ako vždy, presne vieš, kde ju pohladiť, kde sa jej dotknúť, aby správne rezonovala a vzduch vibroval. Chvíľu počúvam jej hlboký hlas a tóny odrážajúce sa od bielych stien opäť vytvárajú obrysy melónového muža.
Dostanem chuť na gumených medvedíkov. Zjedla by som celý balík naraz. Mám strach, že mi v bruchu napučia a ja prasknem. Je to len ich sebaobrana pred umučením žalúdočnými kyselinami. Aj minule sme s Akazou videli na chodníku jedného z nich. Bol to žltý gumený medvedík na vandrovke, celý zafúľaný, ale vyzeral spokojne. Rozprával nám príbeh o šialenom chlapcovi, ktorý mučí tisíce jeho druhov silnou žiarou z reflektora. Vraj ich celé noci fotografuje a nakoniec, nakoniec im odhryzne hlavy, a aj potom ich fotí. Porozprával mi tento príbeh a poprosil ma, aby som o tom napísala.
Na balkón dopadajú posledné slnečné lúče dňa. Odbilo osem. Kalvínska veža sa so sekundovou presnosťou ozýva každých pätnásť minút. Už tuším ako budeme zajtra počúvať kravské zvonce a cvičnú streľbu vojakov. Na provizórnom grile sa budú pražiť šampiňóny, a my, ležiac na bukviciach, s prižmúrenými očami odriekať naše osobitné želania.
