Nebola ako tie nenápadné hríby s hnedastými klobúkmi, ktoré som nikdy neobjavila. Možno, že v kováčovskom chotári nikdy žiadne nerástli. Žiadne okrem muchotrávok. Asi preto som si k tomuto jedovatému druhu vyvinula tak netradičný vzťah. A možno v tom bola moja lenivosť ráno si privstať a predbehnúť staručkého suseda trpiaceho insomniou. Naozaj ťažká konkurencia (sused trpel závislosťou od nočných potuliek). Starému otcovi v krčme U Vlka vykladal, že mu na cestu svietili drobné oranžové lampáše. A ešte svätojánske mušky. No kvôli tým viackrát poblúdil. Drobné oranžové lampášiky Židovskej čerešne mu ukazovali cestu oveľa spoľahlivejšie.
Boli vtedy, myslím, dušičky, keď sme so starým otcom navštívili miestny cintorín. Mlčky postával pri studenom šedom pomníku, kým mňa zavialo k opusteným hrobom. Nemohla som uveriť, že vo vypuklinách zarastených trávou je pochovaný človek. Človek, na ktorého sa úplne zabudlo. Akoby ani neexistoval. Na jeho mieste nezostal prach ale tráva. Vyrašila priamo z neho. Tráva namiesto slov a činov. Vtedy mi udrela do očí. Nádherná rastlina pripomínajúca drobné lampáše. Rástla na jednom z opustených hrobov a exotickou krásou prevyšovala všetky umelohmotné ľalie, čečiny a astry. Ako šesťročná som si z nej natrhala kytičku. Celkom zhypnotizovane. Starý otec ma neskôr karhal a strašil. ,,Nesmieš trhať z hrobov kvety! Prídu ťa strašiť duchovia zosnulých!" Kytičku som vystrašene zahodila a išla domov poslepiačky. Príliš som sa bála, že keď ich otvorím, uvidím nahnevaných duchov celého cintorína.
O pár rokov na to nás navštívila dlhá a teplá jeseň. Takmer mesiac sme za sebou vláčili šedivé vlasy Babieho leta. Počas jedného popoludnia som vtedy (pod jej bizarne sformovanými okvetnými lístkami) skúmala dokonale ukryté jadro. Bola to moja malá oranžová planéta. Minisolaris. Verila som, že mi splní najskrytejšie priania a priala som si, aby som neoslepla. Lebo takú povesť mala. Jedovatú. Až prednedávnom som v jednom supermarkete vzhliadla Mochyňu medzi ovocím a zeleninou. Jadrá niektorých druhov physalis sú vraj prudko jedovaté ale iné obsahujú veľa vitamínu C. Hmmm.
Židovská čerešňa (Physalis alkekengi) kedysi tvarom a farbou niekomu pripomenula jeden zo židovských klobúkov. Približne v tomto čase zľudovela táto prezývka. Židovský klobúk pripomínajúci tvarom Židovskú čerešňu sa ale inšpiroval frýgickou čiapkou, ktorú nosievali už starovekí obyvatelia centrálnej Anatólie. Bola prejavom slobody a voľnomyšlienkarstva. Podobnú pokrievku hlavy neskôr využívali aj chudobní sans-culoti, najrevolučnejšia vrstva Veľkej francúzskej revolúcie.
Židovská čerešňa sa do našich končín dostala až z Južnej Ameriky, no jej širšie súvislosti siahajú až do starovekej Frýgie. Na začiatku bola len lampášik, dnes pre mňa znamená kus histórie.
