Myšlienky plynú zároveň s krokmi, nemôžem sa zastaviť, pretože zanikne toľko prekrásne kvitnúcich slov. Preto radšej zostávam v prúde, v rieke vzájomných sympatií, v mlátičke obilia, ktorá rozoberá pocity na drobné zrná, z ktorých sa opätovne skladajú klásky, tie zlatisté hlavy, homogénny organizmus vlniaci sa v morských frekvenciách no morské živočíchy sú na druhej strane pologule, v obilí žijú len myši, bažanty, prepelice, sem-tam nejaký krt, jež, líška, divý pes, alebo len postupne sa stávajúci divým z tohto sveta v ktorom musíme plávať, topíme sa každodenne, záchranné koleso nám do ruky podáva chobotnica, jej chápadlo má tisíce malých prísaviek, na ktoré má koleso prichytené, takže nám ho vlastne nikdy nepodá.
Vláčim za sebou svoje nohy. Chcem si dokázať, že nepotrebujem eskalátory ani žiadne iné výdobytky tejto doby. A tak sa neustále premáham a neviem, či je to na môj úžitok, alebo si škodím.
Nakoniec aj tak chválim umelé svetlo žiarovky, ktorá mi svieti v noci pod nohy, aby som nezakopla. Za rohom sa skrýva prešibanec, zlodej v cylindri. Vyzerá ako hotový elegán, no pod klobúkom skrýva čiernu dieru, ktorá ma vcucne a ukradne jednej realite. V tej druhej som niekým úplne iným. Prebývam v jednej vete. V tej vete vyslovovanej tisíckami ľudí po celom svete. Vždy zostáva rovnaká, aj keď je vyrieknutá rôznymi jazykmi.
Zmysel vždy pretrváva ukrytý na ľudských podnebiach, ktoré je s malými odchýlkami anatomicky rovnaké. V tej vete sa ukrýva veľká pravda jednoduchosti. Odísť z tohto sveta znamená začať iný život niekde inde.
Boh ukrýva svoju plešinu pod cylindrom, pretože takto pôsobí dôveryhodnejšie, hodnovernejšie, imidžom spoľahlivosti. Má však presne také isté muchy, ako my všetci. Odpúšťa nám naše viny, pretože je jedným z nás a my všetci sme ním. Je najvyššou ideou ľudskosti, ktorá sa naakumulovala (nikdy poriadne nevypočutou) túžbou po spravodlivosti. Niekedy vidím, ako sa vlní vzduch a ja sa opäť premieňam na tú známu vetu.
Potrebujem akosi prekonať tie náhle závrate, keď niekoľko párov očí z davu sa upiera na mňa. Je to pocit neustálej, neodvrátiteľnej uhrančivosti na pomedzí náhodnej pomätenosti. Striedavo sa krčím a vystieram. Narúšam vlny signálov od baletky, nemo kričiacej o pomoc. Spadla na javisku ruskej národnej opery a KGB vyvodila kruté dôsledky. Piškóty jej rozmočila v mlieku. Prichádzam na okraj toho, čo som už kedysi vedela. Kulisy menia svoj tvar no môj pôvod zostáva rovnaký.
Vychudnutý šedý kocúr pradie pri predstave zvuku starého písacieho stroja, ako priadol Čapek, keď si namáčal pero do atramentu, stopa na mesiaci a vyprážaný bazový kvet sú úplne totožné entity. Záhradník ozelenel, pretože zrástol s tým, čo mal najradšej.
Hrdinom dnešnej doby je Aramis. Buržoá bez šiat, bývajúci na zámku bez dverí, žijúci vo vlastnom osviežujúcom priestore. V líščej nore cítiť ryšavú srsť, ktorá prekryla klobúky skrytých podhubí, dupot rovín, spásajúcich rozsiahle rumoviská vyleštené tisíckami hladných papúľ zdivených býkov, odrážajú iba lesk Jupitera a súhvezdia Pipi dlhej pančuchy.
Keď miazga zmutovaného stromu ožaruje nebesá, vdýchnem do seba vyparené telo medúzy. Už teraz som pomaly zanikajúci tvor. Preberám štafetu od nevedomého mláďaťa & premúdrelej staršiny zároveň. Oscilujem v rukách osudu točiacom si na prste zemeguľu. Keď párkrát zadribluje a hodí kôš, zanikne tráva nebo mesiac & ďalší bruchovravec .
