Na jednej z dnešných fotiek vyzerám ako smutná spomienka. Obrysy môjho tela rámuje jemná hmla, aura pulzujúceho života. Všetky fotky živých v nás vyvolávajú strach, keď na ne pozeráme z iného uhla pohľadu. Z perspektívy ešte žijúcich, no príliš uvedomelých si života.
Zmeškali sme električku. Odišla o tri minúty skôr ako mala, priamo pred našimi nosmi. Všetky naše nasledujúce kroky sa odvtedy omeškali o niekoľko minút. Tieto minúty nám už nevráti žiadna dopravná spoločnosť. Už nikdy sa nezbavíme doživotného oneskorenia.
Za oknami sme ešte stihli zazrieť zadumaných ľudí v tmavých kabátoch- tmavozelených, hnedých a čiernych (farby opustili svet s posledným opadnutým listom).
Ich psy mlčanlivo hľadeli na seba, bez brechotu, bez vrtenia chvostov. Ľudia objavili náhradu za výchovu detí a rýchlo si ju osvojili. Veď čím menej vídať kočíky s novorodencami, tým viac je stanovísk s papierovými vreckami pre psie výkaly. Čím učenlivejšie a vycvičenejšie sú naše psy, čím viac na nich ľpíme, tým menej lásky zostáva pre ľudí. Zatiaľ stále verím, že si ju zaslúžia.
Prechádzame pokojnými ulicami patriacimi veľkomestu. Opustené viedenské vilky (tých opustených nie je až tak veľa) s rozpadávajúcimi sa zimnými záhradami, so schátranými omietkami ako pouličné sirény vábia sladkým, slabulinkým hlasom: ,,Zostaňte, zdržte sa na chvíľku, zaroste nám zimou ošľahané izbietky, oživte nás svojím dychom!“
Na kopci nad mestom o niečo na to obdivujeme rímskokatolícky kostol postavený z obrovských betónových kvádrov. Z chladných a jednoduchých kusov pripomínajúcich našu primitívnu minulosť. Stonehenge dnešnej doby, pomyslím si. Majster Wotruba toto dielo pomenoval po sebe a vytvoril aj monumentálny kríž do interiéru. Je to kríž s bezpohlavným Kristom, s Kristom bez tváre a prirodzenia. Nebol to skrytý zámer, so železných kusov by sa takého ,,detaily“ zvárali mimoriadne ťažko.
V ten deň zaspávam veľmi dlho- rozmýšľam o bezpohlavnom Kristovi...
