Počkám si na ne (na tie veľryby) na nejakom brehu. Potom budem zhypnotizovane hľadieť na ich ozrutné telá a dobrácke výrazy, na ich megavrásky. Vojdem medzi ne, chytím prvé dve za plutvy a nechám sa uniesť- celkom bez strachu sa budem smiať našej pozemskej nevedomosti.
Voda určuje tvary môjho ja, keď som v nej a ona vo mne. Vlním sa v jej rytme, keď kráčam ulicami mesta, prelieva sa vo mne zo strany na stranu. Určuje môj pohyb, bez ktorého by nebolo života. Pohyb vody je našim pohybom.
Nevinnosť vody a tanec svetla, podvodný klam- tak spomaľ, ponor sa až na dno. Embryá sú našimi padáčikmi púpavy, malé veľryby poukazujúce na našu zabudnutú minulosť. Neskôr sme malými plodmi na nafukovačke, pozorujúcimi cyklámenovú podvodnú hru svetiel.
(Pod)vodný klam
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~~
~~~~~~~~~~~
ponor sa až na dno.
Ktosi tento týždeň v rádiu hovoril o nebeskom fašizme, bol to, myslím, nejaký milovník mrakov. Neznáša oblohu bez mrakov, jasnú a čistú modrú, belasú- fuj! na pozadí ktorej svieti ničím nerušené slnko. Oveľa radšej sa orientuje podľa rozloženia oblakov, vie z nich vyčítať cestu ale aj vlastnú budúcnosť. Počas búrky je celý bez seba- komunista jeden! Tento človek (vizionár a či šialenec?) dokázal prepojiť svoje politické smerovanie s úkazmi oblohy.
,,Nebolo väčšej slasti ako vylievať sa vo forme jemnej spŕšky či lejaka, bičovať tváre či celé kraje, živiť pramene alebo vypúšťať korytá riek, kaziť svadby, plačom sláviť pohreby a bohato sa liať, či už ako dar, alebo prekliatie nebies."1
Ak sa vesmír opäť začne zmršťovať, možno sa opäť zmeníme na veľryby. Konečne budeme donútení hľadieť na to, čo po nás zostalo. Budeme spokojne plávať pomedzi koraly pneumatík, medúz z plastových tašiek a takmer bez dychu obdivovať tento ,,brave new world".
Ešte stále však máme právo na zmenu, začať s niečím celkom od začiatku. Ešte máme čas naučiť sa jazdiť na jednokolesovom bicykli, chodiť po lane, chovať včely či hovoriť jazykom starých Mayov. Pretože to, čo prežije aj tú poslednú potopu, je len naša vlastná vnútorná práca.
Nothomb, Amélie: Metafyzika trubíc. 1. vydanie. Bratislava: Albert Marenčin, 2004, s. 79
