,,Mlieko starcov", povzdychne si Vinár, po tom, čo ho načapuje do skleného džbánu a obdivuje jeho akurátnu mútnosť.
Vinica hýri všetkými farbami a vinárovi pripomína kolobeh vlastného života. Toto postupné odumieranie má preňho svoje čaro a farebnosť, pomáha mu hmatateľnejšie pochopiť vlastnú smrteľnosť.
Rovnako ako šišky objavené v tráve, ktoré stratili kontakt so stromom, s darcom ich života, ako mušle a ulity, ktoré kedysi dávno našiel na pláži na ostrove Krym, upustil život, no ony nezmizli, zostali trvácne a krásne, čakajúce na znovuzrodenie. Ako hracie skrinky a vtáčie pierka, zabudnuté a znovuobjavené, nepotrebné a predsa dôležité.
Sklené guľôčky, odložené na detstvo, vyschnuté korienky rastlín a stromov, vyšklbnuté zo životodarnej pôdy a spálené. Konáre viniča pripevnené na steny vinární, zdedené rodinné fotografie, vyblednuté čiernobiele tváre rodinných príslušníkov, obdivované a opätovne strčené do obrovskej drevenej truhlice.
Kožené topánky, ktoré zvráskaveli a opotrebovali sa spolu s ním, sušené kvety a dohorená svieca, vosk roztečený po hrdle zelenej fľaše, spodok hrnčeka po dopitej káve, aj ten ťažký olovený kľúč, ktorým pozorne zamyká svoje bohatstvá vínnej pivnice. Toto všetko sú hmatateľné dôkazy jeho vlastného, pomalého a postupného žitia.
V októbri vinár so všetkou vervou oberá tohtoročné hrozno. Bobule dozreli do svojej guľatej a šťavnatej krásy. Dotýka sa ich s ľahkosťou, poťažkáva ich v rukách, preberá ich s láskou, aby sa nebodaj nepopučili.
Jeho žena vlastní v dome nad vínnou pivnicou malú kuticu, izbietku, v ktorej trávi svoj čas celkom nerušene- ručnou prácou. Na tmavomodrom vankúšiku sa s pribúdajúcimi dňami črtá paličkovaná čipka, na stole leží album jej štrikovaných svetrov a vyrastených detí. Pri práci popíja manželov burčiak, povzbudzuje ju, osladzuje jej život. Drevené paličky drží v rukách s vycibrenou jemnosťou hodinárky, s ľahkosťou kríži nitky, vyjavujúce tajomstvá obrazcov len veľmi pomaly.
Keď začínajú listy viniča padať na skrehnutú hrboľatú zem Vinár sa v pivnici hrbí nad obrovskými vínnymi demižónmi. Ochutnáva prvé mladé vína, pivnica rozvoniava kvasinkami a ľudia sa zo svojich skyprených záhrad presúvajú ku krbom, do vyhriatych domovov.
Radujú sa, že sa všetko stihlo načas, do čajníkov sypú sušené byliny, medovku a lipu, harmanček a mätu, zalievajú ich horúcou vodou a čakajú. Čakajú. Sem- tam z nostalgie za uplynulým letom a jeseňou vyjdú do záhrad, pália posledné zvyšky opadnutých listov, konárov a šišiek, nech ich záhrady zostanú čisté, pripravené na odpočinok pod snehovou prikrývkou. Očista ich samotných.
Vinár sa vystrie, z vínnych výparov sa mu zakrúti hlava, chytí sa za kríže a sklamane si pomyslí, že telesná mladosť ho už opustila. Pohľadom objaví mince popriliepané na stenách pivnice, mince od ochutnávačov jeho vín. Prilepili ich tam na znak toho, že tam už boli a ešte sa vrátia. Nehádžu ich do studne, no lepia na steny. Pre šťastie. Svoje i Vinárove.
Vinárova žena vkladá do modrianskeho svietnika štíhlu bielu sviecu. Na chvíľku sa zahľadí na svoje paličkované výtvory, na zarámované paličkované čipky. Zanechala v nich týždne koncentrácie a ticha.
Jej manžel vchádza do miestnosti spolu so závanom dymu a jesennej sychravosti. Na dedinských dvoroch dohárajú kopy lístia a v peciach sa pečú husi. Žena Vinárovi naberá večeru. Obaja šetria slovami, zdá sa, že si už všetko na svete povedali, že už niet témy na rozhovor.
Vinár kladie na stôl prvé mladé víno. Ticho rozväzujú jeho prvé dúšky. ,,Tento rok chutí po vanilke a muškátových orechoch," prerečie vinárova žena. Vinár sa na chvíľu zamyslí, napije sa z neho, na moment si ho ponechá v ústach dodá: ,,A po horkých mandliach", usmeje sa a pobozká svoju ženu na čelo.
...
(Text inšpirovaný Dňom otvorených pivníc)
