Plameň sviečky tancoval na stole bosanovu. Existoval úplne nadľahčene a nezávisle od nášho odťažitého rozhovoru. Bolo to v ten istý deň, keď sme pocítili náhlu túžbu vypadnúť z domu. Daromne si sa pokúšal vznietiť zápalku dostatočne vzdialeným svetlom sviečky. Pripomenulo mi to zapaľovanie vatry cez niekoľkovrstvové sklo lupy. Ja takéto veci nikdy nerobím. Lupu používam len na sledovanie článkov svojich prstov a križovanie cestičiek na mojich dlaniach. Opätovne prichádzam na to isté, ako všetci ostatní predomnou. Dve nepravidelné M mi nepriamo a pritom očividne naznačujú Memento mori- pamätaj na smrť. Čiara života je rozsekaná neviditeľným nožom, ktorý seká nepravidelne, ale s osudovou presnosťou.
Začala som ti na nos vešať svoje problémy s reinkarnáciou. Prichádzajúca jar so sebou priniesla okrem príjemných záležitostí ako sú rozkvitnutý vzduch a tváre ožiarené prvými vzplanutiami aj pocity menejcennosti a nespokojnosti. Ulice a terasy sa začali zapĺňať ľudskými bytosťami, v ktorých som vzhliadla všetkých tých bystrejších a krajších ako som ja. Podobné pocity niekedy prežívam, aj keď porovnávam svoje prežívanie s tým tvojím. Čo ak si moje druhé ja, ktoré ma predbehlo o niekoľko desiatok inkarnácií a moje terajšie ja musí trpieť tým, že to odhalilo, a tak pyká za všetky terajšie aj minulé hriechy? Asi rozumieš, čo sa ti snažím povedať, pretože so stoickým kľudom, tebe vlastným prerečieš: „V každom z nás je Budha.“ Vďaka, že ma vraciaš opäť na začiatok mojej cesty. Raz sa určite unavím z tých bezcieľnych prechádzok. Vybehnem niekoľko kilometrov od domu, aby som zistila, že cestička po ktorej kráčam je slepá. A tak sa opäť vraciam, aby som našla len tie isté stratené veci. Na cesty sa vydávam každý deň a zas a znova zisťujem, že sa musím vrátiť. Ty zostávaš stále na tom istom mieste. A tak sa ťa pýtam, čo je lepšie, kráčať po dlhočiznej chodbe s mnohými dverami bez povšimnutia alebo nazrieť do každej jednej, aby si zistil, že sú všetky prázdne? Ja si to potrebujem overiť, aj keby som už všetko vopred vedela. Pre mňa je bližšie vyskúšať ako ľutovať, že som nikdy neskúsila. Ty radšej ušetríš svoje telo všetkých nadbytočných úkonov. Možno aj preto ti sem-tam závidím tú tvoju sviežosť a ušetrenú energiu. Ja viem, je to len a len na mne, koľko kvapiek krvi a potu z tohto života vyžmýkam. Doteraz ma opantávala myšlienka, že čím viac, tým lepšie. Ale pokojne by to mohlo byť aj naopak.
Pocity jarnej menejcennosti zapríčinili rôzne deformácie mojej mysle. Nemáš na to byť silnejšia, lepšia, šikovnejšia, pokornejšia, pretože už prichádzaš na pokraj toho, čo ti bolo dané. Akoby som sa neustále točila v tom istom kruhu, vchádzala do tých istých prázdnych izieb, vracala sa z nesprávnych ciest na samotný začiatok. Tak ako sa vraciam aj teraz.
Z čajovne sme domov kráčali pešo. Zčasti aj kvôli vypomsteniu sa zásadovému či zákernému (v tomto nemám pri tejto osobe nikdy jasno) autobusárovi. Nechcel mi dať polovičný lístok, napriek tomu, že ma dobre pozná. Preukážku som mu ukazovala v ten istý deň, len pred niekoľkými hodinami skôr. Nasledujúcu jazdu som ju zabudla kdesi doma. Ale vraj nechce prísť o prémie a polovičný lístok mi nedá. Pritom bývam už celých dvadsaťdva rokov v tej istej dedine ako on. Dobre sa poznáme. Dobre vie, že som študentka. Napriek tomu nie a nie. Jeho myseľ onanuje, keď robí ľuďom napriek. A tak bol náš príchod domov odďaľovaný malými krôčikmi popri celkom známej rieke. V tú noc však vyzerala úplne inak. Topenie ľadov spôsobilo, že úplne pripomínala rozzúrené pereje. Kiež by sa chceli roztopiť aj iné ľady. Tie medzi ľuďmi, aby nás všetkých zaplavila obrovská vlna úľavy. Tá by zniesla zo sveta všetkých tých príživníckych indivíduí, zákerných šoférov a utáraných pobehajov. Možno by som sama bola medzi nimi. Možno by mali namiesto Lajky vymrštiť do vesmíru elektrickú raju. Vyslala by zopár elektrických impulzov, popŕhlené planéty, načisto vystrašené nečakanou situáciou, by sa scvrkli a primkli k sebe v tesnej blízkosti. Ľudia by boli konečne donútení žiť po boku.
Po dlhej dobe si prehovoril o svojich premlčaných plánoch. Vnútorne ťa zožiera schizofrenický pocit. Je to predsalen čudné, keď človek so silne vyvinutým ekologickým zmýšľaním montuje roboty. Určite by aj počas tvojho prebývania kdesi v horách, patrila prvá ranná myšlienka letovačke, integrovaným obvodom, či programovaniu. Dá sa zároveň zmýšľať environmentálne, a pritom byť zrodený k napomáhaniu technického rozvoja? Zdá sa, že sa nám obidvom hýbe zem pod nohami. Tvoja cesta je rozdvojená, nevieš, ktorou sa máš vydať. Ja odbočím z hlavnej cesty pri každej príležitosti. Tento paradox by som nazvala krásnou súrodeneckou symbiózou. Túžiš všetkým zmiznúť z dohľadu aspoň na rok a ja ti to opäť schvaľujem. Presne ako vtedy, keď si kvôli tomuto vtedy ešte nevyzretému názoru odmietal dokončiť strednú školu. Aj vtedy som ti to schvaľovala, čo sa, samozrejme nazaobišlo bez adekvátnych výčitiek zo strany rodiny. Neskôr som si to vyhadzovala na oči. Aj ja som mala naivné predstavy. Cítim, že tentoraz to bude iné.
Opúšťame rieku prechodom cez cestu. Ďalej pokračujeme popri potôčiku. Ten nám už konkrétnejšie pripomína rodnú dedinu. Cestička, kľukatiaca sa popri ňom už nie je ako kedysi. V tme dostupujem na rozryté brázdy, ktoré tam zostali po stavebných strojoch s obrovskými kolesami. Na poli oproti sídlisku stavajú nový hypermarket. Napadla ma príhoda, ktorú si mi dnes ráno rozprával. O jednej ráno si sa odniekiaľ vracal, rýchlo si pedáloval po krajnici diaľnice, keď sa dostavil intenzívny a náhly pocit zastavenia. Vypol si svetlá na bicykli, odložil ho vedľa cesty a odkráčal k poľu, na ktoré si preniesol celú svoju váhu aj ťažobu z prílišného ponáhľania sa. Keď stroje naplnia svoju misiu do konca, pole nadobudne nový vzhľad nákupnej oázy. Na pozastavenie sa tam už miesto nenájdeš.
Prípravné práce sú v plnom prúde. Nadivoko rastúce kroviny aj dreviny vzhliadame v neprirodzených horizontálnych polohách. Zo dňa na deň toto miesto úplne vyholili. Spomenula som si na jeden z výrokov cholerického kamaráta Mariána: ,,Ja raz urobím takúto vec. Dám si na tvár masku stromu a vybehnem s motorovou pílou medzi ľudí. Som zvedavý, ako sa budú cítiť.“ Kráčame popri obrovskej vatre, ktorú si kladú dlhovlasí chalani zo sídliska. ,,Dúfam, že nepália môj obľúbený strom,“ povzdychol si si. Pravda nebola celkom ďaleko. Tvoj strom síce nevyťali, odpílili však konár s dôležitým mementom. Bola na ňom značka, určujúca, že práve na ten a nie iný si chceš pamätať. Z celého stromu odpílili akurát ten najhodnotnejší konár. Akoby z tvojej pamäte niečo vydlabali veľkou lyžicou. Komu asi zavadzal?
„Onedlho tu bude len jedno ľudstvo a jedno Tesco,“ poznamenal raz jeden z mojich kamarátov. Zdá sa, že jeho nonšalantná vízia začína naberať na obrátkach. Vraj všetko teplo, ktoré sa raz vyprodukuje a dostane do ovzdušia, hoci aj pálením obyčajnej vatry, sa už nedá vrátiť naspäť. Je to ako s dvomi kovovými guličkami, jednou teplou a druhou studenou. Z dvoch rovnako teplých guličiek sa v izolovanom systéme už nikdy nestane teplejšia a studenšia. (Vesmír sám o sebe môžeme za takýto systém považovať.) Raz bude vraj mať vo vesmíre všetko rovnakú teplotu. Je to presne o tom, že niektoré procesy a rozhodnutia sú neodvratné. Je to ako keď si si zabudol kľúč od čajovne, požičaným si zamkol a hodil ho cez okienko naspäť dovnútra. Tam si ho mal nájsť na druhý deň niekto iný. Odchádzal si s rozpačitým pocitom, vypol som dvojplatničku?’. Pripomína mi to pľúca notorického fajčiara, ktorý sa po nájdenom nádore obracia na zdravú životosprávu. Svoj stav môže na chvíľu zlepšiť, nikdy už nebude dokonale vyliečený. Aj vtedy, keď si veselo vykračujem po rannej rose a vôbec mi to nevadí, aj vtedy dochádza k neodvratnému procesu- precitám až keď mám mokré nohy. Až uvedomenie si neodvratnosti nás privedie k túžbe vrátiť sa na začiatok, k nepoškvrnenosti. Ale vtedy už zväčša býva dosť neskoro.
