Darovanému koňovi...
Darovaniu predchádza akt rozmýšľania nad osobou, ktorá má byť obdarovaná. Niekedy je proces premýšľania vynechaný a priamo nahradený hľadaním. Hľadaním bez dlhšieho rozmyslu a podľa zásady, že darček pre milovanú osobu skrátka musí padnúť do oka. Často darček padne do oka darujúcemu, no vonkoncom nemusí sedieť aj obdarenému.
Milujem texty. Aj ako recyklovateľný materiál, do ktorého môžem baliť.
Aj podľa naplnenia vzájomných očakávaní pri obdarovávaní sa dá určiť istý rozmer vzťahu medzi dvomi osobami. Z času na čas dostaneme niečo, čo nikdy poriadne nevyužijeme, niečo, čo akosi nepasuje k našej osobnosti. Predsa takýto nechcený dar nedokážeme vyhodiť. Možno si niektorí z nás v detstve pričasto opakovali darovanému koňovi na zuby nepozeraj...
V čom spočíva náš súcit k nechceným darom? Odkladáme si nechcené a nepotrebné dary iba zo slušnosti k našim medziľudským putám? Dokážeme si priznať, že nejaká naša blízka osoba netuší, čo by sa nám mohlo páčiť? Že nám dostatočne nerozumie a nepozná nás? Je problém v nedostatku komunikácie či v obmedzenom kontakte? Je nám trápne o našich tajných prianiach rozprávať? Nakoľko sú vlastne dary dôležité?
Niekedy môže byť úprimnosť a radosť zo samotného darovania dôležitejšia ako dar samotný.
Balenie darčekov
Balenie darčekov je čarovná vec. Tenká vrstva papiera zahalí do tajomstva akýkoľvek banálny ale aj vysnívaný predmet. Až do rozbalenia vyžarujú oba rovnakú dávku záhadnosti. Darujúci pribaľuje k darčeku všetky nádeje a očakávania, že darček spôsobí obdarovanému radosť. K radosti z balenia sa dá prirovnať už len radosť z rozbaľovania. Po rozbaľovaní darčekov niekedy dochádza v nevysvetliteľnému sklamaniu a pocitu prázdnoty. Pamätám si, keď som ešte ako dieťa, smutná sedela medzi hromadou baliaceho papiera a prázdnych škatúľ. Smútila by som, aj keby všetky darčeky boli tými vysnívanými.
Prekliatie obdarovaného
S prijatím daru súvisia aj negatívne pocity. Pocity spojené s očakávaniami darujúceho ale aj obdarovávaného. Darujúci sleduje každý pohyb našich prstov pri rozbaľovaní daru a s presnosťou kamery zaznamenáva našu mimiku, snaží sa z nej vyčítať sklamanie či radosť.
Častokrát by sme s darom najradšej ušli niekam preč a v pokoji ho rozbalili, nechali voľný priechod emóciám a tvár nehybnú, spontánne sa zamračili alebo rozosmiali. Celkom pre seba. Úprimne. Čo sa u nás považuje za neslušnosť je v ázijských krajinách niečím celkom bežným. Dary sa tam nikdy neotvárajú v spoločnosti iných ľudí. Človek rozbaľuje dar osamote. Pre nás akási čudná a tak trochu otupná predstava.
Po rozbalení. (Vlastnoručne.)
O darovaní času
Osobne si vážim aj ten najnepotrebnejší dar. Zbieram ich všetky do veľkej škatule od topánok. Niečo ako odkladisko spomienok a moje vlastné pohrebisko darčekových pozostatkov. Sú nej schované obaly od čokolád, pohľadnice, karty, lístky do kina a galérie, odznaky či aj malá hlinená vázička. Úplné maličkosti, ktoré raz za čas opäť rada objavím a spomínam si na ľudí, ktorí mi podarovali hoci aj kúsok svojho času, lebo i čas sa dá darovať, a na to často zabúdame.
Obchody sú práve pár dní pred Vianocami preplnené ľuďmi, lebo darčeky sa kupovať musia a musia byť také a také. Hlavne, aby sme svojich najbližších a priateľov nesklamali. Škoda, že už nestačí napísať pár vľúdnych slov na vianočné blahoprianie, vytlačiť spoločnú fotografiu spred rokov, či darovať kúsok dnes už „drahocenného" a peniazmi meraného času.
