,,Lebo naše nebo má hĺbku a modrú, ktorej sa nič nevyrovná," nezabudla dodať pri každom našom stretnutí, keď sme kráčali nevýraznou akoby v neustálom opare zahalenou Viedňou. Odkedy Anna odišla, hľadím dohora za ňu. Skúmam nebesia a myslím na Atény a na to, ako Anna síce nezamestnaná ale zato šťastná vylihuje kdesi na pláži.
Ten pohľad vzápätí prepojí, netreba nám žiadne novodobé siete- komunikujeme prostredníctvom nebies. Usmievam sa, pretože odrazu všetkému rozumiem. Anna mala pravdu- nie je nebo ako nebo.
,,To je, ako keď ste niekoho milovali a odrazu sa vám jedného dňa stane celkom cudzí..." Pri spomienke na túto pamätnú vetu ma zamrazí. Neskôr večer otváram doma bajkalskú vodku, darček od Nadi. Vo svojom obrovskom červenom kufri ich vtedy z Moskvy priniesla hneď niekoľko. Sedela na ňom ako kráľovná, na tom kufrisku, ale šnupala tabak ako stará a skúsená námorníčka.
Nemohla som od nej odtrhnúť oči a prestať sa čudovať, kde to v nej všetko mizne. Dokázala do seba vdýchnuť takmer celú plechovú dózičku a neustále ma presviedčala, aká je to fasa. Bajkalská vodka možno zahreje počas tuhých ruských zím, triašku spôsobenú pochmúrnou viedenskou klímou však prekonať nevie.
Jedného dňa sa mi aj tak všetci vzdialia. Rovnako ako aj ja im. Je to niečo podobné, ako predstaviť si, že po smrti tu nebudeme rovnako ako krátko po narodení. ,,Narodenie ani smrť si vybrať nemôžeme, ale zato všetko to, čo je medzi tým."
A čo tu po nás nakoniec zostane? Hŕstka ryže, načaté špagety, zažltnuté výstrižky z novín, nevyrieknuté slová a neplatné mince. Fotky, ktoré nikto nevidel. Ticho. Alica by na tomto mieste asi dodala: ,,Po práci choď za mesto a uvi si kyticu kvetov. Pocit, že si niečo zmeškala, je zbytočný."
Les, v ktorom sa kedysi prechádzal Beethoven a zapisoval si do svojho vreckového notesu noty, bol toho času od Viedne vzdialený tri hodiny cesty kočom. Dnes sa tam človek dostane autobusom za pätnásť minúť. Počas cesty domov sedím v kupéčku s evanjelickou farárkou čítajúcou .týždeň.
V jednom z článkov si podčiarkla: ,,V prvom rade si musíme uvedomiť rozdiel medzi sebaúctou a veľkodušnosťou..." Mladá urečnená dievčina sediaca oproti nahlas vzdychá, ťažká si na dlhú cestu. ,,Môžeme byť rady, že nemusíme cestovať kočmi, " prihovorila sa jej tá skúsená žena.
,,Podľa Henryho Millera je nebeská klenba miskou. Musím si dať načas. Polievka je nabratá len dokiaľ nevyjde prvá hviezda..."
