Rastliny po osprchovaní ožili, ich listy boli o niečo zelenšie, dokonca sa niektorým z nich otvorili oči a žmurkali na mňa. Slnko ma doprevádzalo aj pri miesení môjho prvého pizzového cesta, ktoré potom pod kuchynskou utierkou ožilo. Začalo dýchať a zväčšovať sa. V duchu som sa smiala predstave, že takto nejako mohol ožiť aj prvý človek.
Vybehla som von z bytu, prebehla cez prefajčenú chodbu, ďaleko od susedov, ktorých stretnem len vtedy, keď ich kvôli vlámaniu príde vypočuť polícia. Na návštevu k nám chodí len ich vtieravý a plazivý cigaretový dym. Akoby zázrakom prechádzal cez naše steny a sprevádzal nás ešte aj pri spaní.
Zatiaľčo cesto pod kuchynskou prikrývkou dýchalo svojím novým životom, moje telo s ním paralelne spolupracovalo. Počas behu som po dlhej zimnej odmlke pocítila svoje zlenivené svalstvo. Moje vnútorné orgány sa prebrali a dýchali zhlboka, kým môj zrak kmital medzi konármi magnólií a prvými snežienkami skrytými pod nízkymi konármi kríkov. Pre ich plachú povahu ich takmer každú jar prepasiem. Nechce sa mi veriť, že vykúkajú už za chladných nocí, že potom rozkvitajú počas štrbavých dní, keď na nás malicherné slnko vypľúva svoje prvé mliečne zuby. V minulosti sa mi väčšinou prihovárali až prostredníctvom rómskej starenky, ktorá stála na rohu rušnej ulice, v rukách žmolila pár snežienkových kytičiek obalených v starom novinovom papieri. V takom, ktorý spolu so škatuľami od mlieka a jogurtových kelímkov nikdy nevyhadzuje, pretože „tieto veci sa vždy na niečo môžu zísť“.
Bežala som okolo cintorína, potom okolo zoologickej záhrady, kde mi nad hlavou poskakovali roztopašné veverice rozmaznané kŕmením znudených turistov, okolo obrovského deprimovaného pštrosa, ktorý sa zas a znova pokúšal vzlietnuť, okolo obrovského starodávneho skleníka, kde tlmené mliečne svetlo ožaruje puky divokých exotických rastlín, bežala som až na kraj mesta až po neznesiteľné pichanie v boku.
Po návrate domov ma pod prikrývkou čakalo moje prvé, pekne tučnučké, kváskom voňajúce cesto. Monotónnosť mojich dní je niekedy čarovná.
