Pozvala som kamarátku na kávu. Dlho sme sa nevideli. „Tak akú si dáš?“
Dlhý výber z ponúkaného množstva. A potom výber šálky a podšáky a cukru či sladidla a smotany a mlieka. Náročné a neskutočné.
Komplikované. Zdĺhavé. Zbytočné.
Najdôležitejšie na prijatí pozvania by mal byť účel, pre ktorý som ju pozvala. To, že som ju chcela vidieť, podeliť sa o starosti a radosti, ktoré nám život prináša a nie dvadsať minútový výber príslušenstva a druhu kávy.
To sme my. Zabúdame žiť. Primálo objatí, sĺz a emócií. Len nech nedám nič najavo a nech sa tvárim že všetko je o.k. Neúčelné stretnutie s vytváraním hmly okolo seba. Načo sem vôbec prišla.? Toto mi mohla aj napísať. Že je spokojná a nič jej nechýba. Ale pravda je inde. Len by chcela aby to tak bolo. Keby priznala farbu bolo by jej ľahšie. A vlastne aj mne. Jednoduchšia komunikácia. teraz si musím dávať pozor na jazyk. Odhalila som skoro všetky starosti. Vrásky, nútený úsmev, neisté ruky, a falošný úsmev.
Vyberáme šálky a cukre. Nezmyselné nepodstatné veci. Riešime kariéru, byty, domy, autá, zmluvy a neriešime tých, ktorí nás zbožňujú a chcú nás vidieť a jednoducho objať.
Blok emócií prináša len zaoberanie sa hmotnou časťou života. To, čo sme si dali na najvyššie miesta priorít. Klamlivé a nenaplnené sny zhmotnené do vecí, ktoré pôsobia ako prišitá záplata na citový život.
A kde sú vrúcne stretnutia a úprimnosť? Klamstvo nahrádza priznania, vytváranie dojmu spokojnosti nahrádza snahu o skutočné zážitky a hmotné veci skutočnú lásku.
A výber šálky na kávu nahrádza akúkoľvek radosť z pekného stretnutia na nedeľné poludnie. Zabudli sme, prečo sme na svete a zabudli sme žiť. Nie naoko. Ale naozaj, s emóciami, priznaniami a úprimnosťou....
