Diabol povedal: krása je moc a moc je skaza a rozpad.
Keď kráčame peklom na zemi, nezamýšľame sa nad tým ako sme sa tam dostali, ale „Prečo práve ja?" Podľahli sme pokušeniu, ktoré malo krásny, lákavý obal a spadli sme hlboko do pekla, odkiaľ je ťažký a bolestný návrat. Obal predáva a rozhoduje. Ale stále si môžeme vybrať. Vybrať aj správne aj nesprávne.
Ak je pravda, že nás Boh všetkých miluje, nemôžeme ho obviňovať z nášho stavu, keďže sme sa doň dostali práve svojimi rozhodnutiami a ničím iným. A ak nás ozaj miluje, tak po smrti pôjdeme do pekla (asi len tí zlí). Peklo je stav duše. A ako sa dá väčšmi potrestať neverná a nemravná duša? Odsúdením na samotu. Predstava temna, vlhka, chladu a tmy v spojení so samotou, kde neprenikne žiaden zvuk je najväčším trestom. Predstava večnosti (čo sa ani nedá predstaviť si) strávenej osamote je ponižujúcim a trýznivým trestom. V pekle asi Boh nebude variť vodu v kotli ani upaľovať a týrať. Mal by potrestať zlých tým, čoho sa najviac boja a čo najviac bolí. Samotou.
Samota je skľučujúca aj v starobe na zemi, nie to ešte vo večnom pekle.
Samota je trestom aj mladých ľudí. Nevidia cez závoj konzumných závislosti podstatu života a upadnú ľahko do pekla. Zemského pekla. Ktoré by malo byť varovaním pred tým, že ak sa nezmeníme, takto to bude navždy. Navždy opustení. A sami.
Starajúc sa o krásu čohokoľvek, len nie duše. Ktorá je vlastne podstatou bytia a nás samých. Krásne prostredie, kde žijeme, krásne veci, ktoré užívame, krásni ľudia, s ktorými trávime čas. A všetko je len ilúziou krásy a dobra. Povrchné a úbohé. To, čo nás zavedie cez krásu k moci a moc je skaza a rozpad.....
