Ako Joe Lapchick, ambasádor dobrej vôle, kráčal basketbalovou Amerikou

Písmo: A- | A+

Joe Lapchick hledí na lidi z výšky. Ale není to proto, že by se vyvyšoval. Ba právě naopak. Jen stojí z bronzu na vysokém podstavci u newyorské univerzity St. John's. I za života tomu bylo podobně.

Obrázok blogu
(zdroj: 50 Years of Basketball)

A i když byl Big Czech, hráč legendárního týmu Original Celtics, téměř dva metry vysoký, kráčel životem v neobyčejné rovnosti s ostatními lidmi. Basketbal je nádherný sport a dokáže spojovat. Lapchicka přes oceán se starou vlastí jeho rodičů, nebo s hráči za segregační zdí.

Big Czech byl jedním z těch, kteří ji v USA bořili. Jako hráč se před každým utkáním proti proslulému černošskému týmu New York Rens obejmul se svým protějškem Tarzanem Cooperem. Jako trenér New York Knicks postavil prvního Asijce v lize, syna japonských rodičů Wata Misaku, o pár let později vehementně podporoval prvního Afroameričana v týmu Sweetwatera Cliftona. A čelil potom i výhrůžkám a nenávisti.

Rovnost hluboce zakořeněna v mysli neznamená poddajnost a ústupky při hře. Ale rovné podmínky, příležitost pro všechny. Lapchick promluvil univerzální basketbalovou řečí. Které lze rozumět i desítky let poté, co oblékl zelený dres Celtics a koučoval Cliftona.

A tak Big Czech dál kráčí Amerikou a jeho jasný hlas překračuje i její hranice. 

Lukáš Kuba už roky řeči basketbalu pozorně naslouchá a inspirativní příběhy posílá dál, mezi milovníky hry bez hranic. I tentokrát vybral dobře a kniha o velkém americkém basketbalovém dobrodružství syna chudých emigrantů z Moravy vás zaujme.

Přeji příjemné čtení!

Petr Závozda, Národní basketbalové muzeum

Joe Lapchick, Cleveland Rosenblums
Joe Lapchick, Cleveland Rosenblums (zdroj: 50 Years of Basketball)

„Žiadny človek sa nemôže stať úspešným, kým sa nenaučí podať si ruky so sklamaním.“ Joe Lapchick spomína jednu z jeho obľúbených axióm vo svojich memoároch. Od jeho polstoročia v basketbale uplynulo už veľa vody, ale Lapchickov životný odkaz je nesmrteľný.

50 rokov basketbalu od Lapchicka som si chcel prečítať už dlhšie. Bolo ale trochu ťažšie ju zohnať – rok vydania je 1968 – a pred niekoľkými rokmi som čítal výbornú biografiu Lapchicka od Gusa Alfieriho, takže som čakal na vhodnú možnosť zaobstarať si ju. Nakoniec mi ju poslal Joeov syn Richard, za čo som veľmi rád. Keď bol chlapec, ľudia od neho ako od syna slávneho športovca očakávali, že aj on raz bude vynikať v športovom svete. Otec ale na neho netlačil, nikdy si s ním basket nezahral. Trávili spolu hodne času, rozprávali sa o všeličom možnom, len nie o hraní basketbalu. Malý Richard tomu nechápal, túžil byť basketbalistom, ale Joe mu povedal, že všetko, čo pre neho chce, je mať normálny a šťastný život a aby niečo vrátil spoločnosti. V podstate nechcel, aby hral basket. Vedel, že s menom Lapchick to bude mať jeho syn ťažké. V siedmich rokoch bol Rich z toho zmätený, ale ako dospieval, postupne si začal uvedomovať, že otec mu vtedy dal ten najúžasnejší dar. Príležitosť realizovať sa v tom, čo ho bude naozaj napĺňať. S basketbalom to dotiahol do družstva prvákov na St. John's, hral pre radosť, neťažili ho žiadne očakávania. Joe – tréner hlavného družstva univerzity – bol naňho hrdý, ale ešte viac preto, že bol usilovným študentom a dobrým mladým mužom. Joe a Rich si boli čoraz viac bližší, v 60. rokoch často diskutovali o politike, rasovej problematike či vojne vo Vietname. Život, ktorý Joe viedol, inšpiroval Richarda k tomu, aby sa stal aktivistom za ľudské práva. Nemusíte súhlasiť so všetkými jeho názormi, ale statočných džentlmenov-bojovníkov ako on nebude nikdy dosť.

Obrázok blogu
(zdroj: Lukáš Kuba)

Joe svoju knižku venoval „mojim spoluhráčom z Original New York Celtics, ktorým som navždy vďačný za to, že ma naučili ako hrať basketbal, a hráčom univerzity St. John's a New Yorku Knickerbockers, ktorí mi pomohli realizovať princípy Celtics v mojom učení.“ Píše v nej o jeho slávnej basketbalovej filozofii, trénerských princípoch a stratégiách, metódach učenia basketbalu, konceptoch, ako by sa mal hrať basket a príbehoch zo svojich hráčskych dní. Vplyv Celtics na Lapchicka je prítomný v celej knihe. Lojalitu voči bývalým spoluhráčom nikdy nestratil, ich túžbu a víťazného ducha vniesol do koučingu. Zo stránok na vás dýcha ten pravý Celtics basketbal, taký, aký ho hrali a milovali Joe a jeho kamaráti. Fajn kniha, najmä pre trénerov či študentov trénerstva (aj keď samozrejme basket z Lapchickovej éry a ten dnešný sú takmer ako noc a deň), ale aj pre obyčajných fanúšikov je to pútavé čítanie. Dávam štyri hviezdičky z piatich. Chýbala mi hlavne samostatná kapitola o NBA a Knicks, kde Lapchick strávil desaťročie. Asi najzaujímavejšie kapitoly sú prvé dve: Vyrastanie s basketbalom a Originálni Celtics (ďalšie majú názvy Kouč – Filozofia; Hráč – Hodnotenie; Tréningy – Čeklisty; Ofenzívne zručnosti; Defenzívne zručnosti; Drily – Útok, obrana; Budovanie tímu – Káder; Tímový útok – Základy; Tímová obrana – Základy; Herné situácie; Ofenzívne variácie; Defenzívne variácie; Príprava na zápas a Vyhrajte turnaje).

Akým mužom bol Joe Lapchick? V predslove ho charakterizuje jeden z jeho najlepších priateľov a ex-spoluhráč Nat Holman:

„Joe Lapchick bol všeobecne chválený ako tréner, ktorý vedel, čo chce a vedel, ako veci dotiahnuť do konca. Jeho mužstvá boli veľmi dobre organizované, bol prísny! Vedel, kedy byť trpezlivý a kedy byť netrpezlivý; kedy byť tvrdý a kedy byť jemný; kedy byť banálny a kedy byť priamy. Bol človek s ‚nohami na zemi‘, férový, úprimne sa snažiaci o pochopenie problémov svojich hráčov, so šarmom, ktorý nenosil ako príležitostný plášť, ale ako každodenný odev – toto všetko z neho urobilo ideálneho trénera pre všetky ročné obdobia. V roku 1966, ako zaslúžené vyvrcholenie veľkolepej kariéry, bol Joe zvolený do Basketbalovej siene slávy, aby zaujal miesto medzi významnými velikánmi tohto športu. Jeho meno je teraz zapísané medzi nesmrteľnými. Pri krboch a v telocvičniach po celej krajine, teraz aj v budúcnosti, všade tam, kde je uznávaný talent a vyzdvihovaná prvotriednosť, si jeho meno a úspechy budú pripomínať nespočetné generácie, ktoré sa ešte nenarodili. Na stránky basketbalovej histórie nemohol byť zapísaný väčší príbeh. Môj osobný dôvod, prečo si ho vysoko vážim: domnievam sa, že znakom veľkosti tohto muža je skutočnosť, že napriek svojmu postaveniu, ktoré dosiahol v basketbale, nikdy nestratil pokoru, ktorá ho charakterizovala od jeho prvých dní s Original Celtics. ... Vo všetkých športoch sa nájdu muži majúci istý magnetizmus, ktorý ich odlišuje od ich kolegov. Takýmto mužom je Joe. Podľa všetkých – jeho priateľov, basketbalových fanúšikov, trénerov, hráčov, rozhodcov, novinárov – prešiel svoju dlhú cestu víťazne...“

Obrázok blogu
(zdroj: 50 Years of Basketball)

Lapchick zasvätil celý svoj život basketu. Zažil časy, keď sa hrával v stodolách, suterénoch kostolov či na klziskách, kde sa prišlo pozrieť maximálne sto stojacich divákov. Vtedajšie profesionálne zápasy sa hrávali na ihriskách obkolesených sieťkou alebo drôteným pletivom, za košmi neboli dosky a viditeľnosť bola taká malá, že hráči ledva videli obruče. Ako ihrisko väčšinou poslúžila tanečná sála a keďže sa tancovalo pred, po aj cez polčas zápasov, podlahy bývali navoskované a hráči tak riskovali zlomeninu nohy, vždy keď sa snažili pobehnúť. Herné podmienky boli doslova smiešne. Ihriská boli malé, na podlahách bývali triesky, v strede piecka vyhrievajúca miestnosť a niekde aj stĺpy (odtiaľ pochádza výraz post play – hra hráča v dolnom postavení; basketbalista tesne pred stĺpom zmenil smer a brániaci hráč mal čo robiť, aby doň nevrazil). Basketbal bol v tej dobe mladým športom, ešte neakceptovaným športovými novinármi. Načo písať o športe, v ktorom hráči nosili krátke nohavice? Mäkkýši! Aj Lapchickov otec si myslel svoje. Joe spomína na rok 1912, keď mal dvanásť rokov a požiadal mamu, nech prišije na tričká písmená Joeovho prvého tímu Trinity Midgets. Písmená povystrihovala z plstenej látky, ktorú deň predtým doniesol manžel pracujúci v továrni na klobúky.

„Večer, keď som sedel na verande obdivujúc naše dresy na šnúre, prišiel otec domov z práce. Zastavil sa a s úžasom si prezeral tie dresy. ‚Na čo sú preboha tie veci?‘ spýtal sa, ukazujúc smerom k dresom.

‚Na basketbal, tati,‘ povedal som hrdo. ‚Nosíme ich, keď hráme zápasy.‘

‚Chceš povedať, že budeš nosiť jeden z tých odevov na verejnosti? Vonku, kde ťa v ňom môžu vidieť ľudia?‘ pýtal sa neveriacky.“

V halách bývali kúdole dymu, keďže každý fajčil cigarety. Asi nikoho neprekvapí, že fanúšikovia hádzali ohorky po súperoch. Nebol žiadny problém dohodiť na hráča, drevené tribúny alebo stoličky boli hneď za postrannou čiarou alebo sieťkou. Ani dámy sa nedali zahanbiť, hráčov pichali do nôh klobúkovými ihlicami. Od chlapov zas dostali kopance do zadku. Nie, títo borci neboli vôbec mäkkí, práve naopak. Zranený, nezranený, ak hráč nenastúpil, nedostal zaplatené. Diváci boli svedkami tvrdých faulov, najväčší tvrďasi sa znížili k hocičomu. Jediným neodpustiteľným činom bolo podľa Lapchicka podrazenie protivníka nohou. Najväčším nešťastníkom ale býval rozhodca. Jeho jediným cieľom bolo prežiť do konca zápasu. „Mal toľko autority ako mravec v stáde slonov,“ vtipkoval Lapchick. Nezriedka sa stalo, že rozhodcove biele tričko bolo pokryté krvou. Taktikou mužstiev bolo čo najviac držať loptu a nedať ju súperom. Aj preto padalo tak málo košov, tímy dávali v priemere pätnásť, dvadsať bodov na zápas. Väčšinu zápasov rozhodla streľba z čiary trestného hodu a borec so šiestimi či ôsmimi bodmi bol hviezdou. (V súvislosti so šestkami si neskôr v knihe trochu pichol do bájneho centra Wilta Chamberlaina: „Trestné hody sú aj dnes najdôležitejšou strelou v basketbale. Napodiv, existuje jeden skvelý profesionálny hráč, ktorý má zriedkakedy v priemere 50-percentnú úspešnosť streľby trestných hodov. Neustále ho faulujú.“) Basketbal počas prvej svetovej vojny a v období pred ňou bol pomalou hrou, v ktorej hrala jednoznačne prím obrana. Existovali vlastne len dva typy striel: zakončenie dvojtaktom a strela z miesta. Streľba z výskoku? Totálne radikálna vec, na ktorú nikto ani nepomyslel. Lopta bola obrovská, takzvaná tekvica, nesúmerná, začiernená od špiny a vyčnievalo z nej kožené šnurovanie, čo malo vplyv na dráhu lopty pri streleckých pokusoch. Na každom zápase bola len jedna. S loptami bol problém ešte aj o tridsať rokov neskôr:

„Kedysi bol nedostatok basketbalových lôpt pre tréningy a zápasy a pamätám si jednu príhodu, ktorá sa stala v NBA. Maurice Podoloff, prezident NBA, pomáhal mestu New Haven v Connecticute propagovať zápas medzi Philadelphiou Warriors a Knickerbockers. Asi hodinu pred začiatkom zápasu za mnou niekto prišiel a povedal: ‚Joe, v budove nie sú žiadne basketbalky.‘

Šiel som hľadať pána Podoloffa, aby som mu oznámil túto dôležitú informáciu. Keď som ho našiel, povedal som, ‚Pán Podoloff...‘

Ďalej som sa nedostal. ‚Prosím, Joe,‘ povedal, ‚nie teraz. Som veľmi, veľmi zaneprázdnený.‘

Pomyslel som si: ‚To bude zábava, ak ho poslúchnem – urobím to!‘ A urobil som to.

Asi o tridsať minút neskôr prišiel pán Podoloff ku mne a povedal, ‚Tak, Joe, môžem nejako pomôcť?‘

Odpovedal som, ‚Nie, pán Podoloff, ale myslím, že môžem ja pomôcť Vám. V budove nie sú žiadne basketbalky.‘

Prezík Podoloff zapivotoval najlepšie, ako som kedy videl, keď sa hnal k telefónu.“

Keď mal Joe deväť rokov, začal robiť caddieho športovým a golfovým hviezdam a v dvanástich nosil vodu pre bejzbalistov miestneho tímu. Golf a bejzbal boli jeho prvé obľúbené športy, ale zakrátko zistil, že mu to ide aj v baskete. S kamarátmi hrávali v parkoch a na rohoch ulíc. K dispozícii nebola samozrejme žiadna basketbalka, ale vynašli sa. Našli starú vyradenú futbalku, napchali do nej čapicu a mohlo sa hrať. Joeovi prvýkrát zaplatili za odohranie zápasu, keď mal pätnásť. Dostal neuveriteľných päť dolárov (v čase svojej najväčšej slávy v druhej polovici 20. rokov zarábal 1500 mesačne, sezóna trvala približne pol roka). Už v tom čase mal meter deväťdesiat, bol vyšší a silnejší ako jeho spoluhráči. Bol však aj pomerne nemotorný a to ho prinútilo trénovať individuálne. Po ukončení základky si našiel zamestnanie ako strojnícky učeň a každý večer po práci cibril prácu nôh. Po tme drel na uliciach a za fabrikami na škvarových cestách: šprinty, rýchle zastavenia, zmeny smeru, obrátky a beh dozadu boli jeho večernou zábavou. Nakoniec sa mu to vyplatilo, aj keď miestni obyvatelia sa čudovali, čo to stvára. „Žil som v štvrti s činžiakmi, kde každý, kto robil niečo nezvyčajné, bol blázon,“ spomínal. O dva roky neskôr meral 197 centimetrov a bol rozhodnutý pre kariéru baskeťáka. Vďaka basketbalu mohol prispievať do rodinného rozpočtu (Lapchick mal šesť mladších súrodencov) a zaujímali sa oňho rôzne kluby. Chalanov vyšších ako meter deväťdesiat bolo vtedy ako šafranu. Lapchick bol raritou. Začalo sa o ňom hovoriť ako o Veľkom Čechovi z Yonkers. V jeho prospech hralo aj to, že po každom strelenom koši nasledoval rozskok a vysokí pivoti ako Joe boli na nezaplatenie, najdôležitejší muži pod košmi. Okolo roku 1919 už mal vybudované renomé a peniaze sa hrnuli. Newyorskí manažéri sa o neho doslova trhali a Joe to vedel využiť. Nastúpil proste za to družstvo, ktoré mu ponúklo viac. Kto by odmietol sto dolárov za jedno stretnutie? Lapchickej peňaženke pomohlo aj to, že hral vo viacerých ligách naraz. Napríklad v ročníku 1920/21 nastupoval za päť tímov! Z Joea sa stal plnohodnotný profík, lokálna celebrita. V knihe píše o tom, ako si kúpil prvé auto, ktoré keď zaparkoval pri hale, hneď sa okolo neho nahrnuli deti a tínedžeri. Joe vyhodil svoju tašku do vzduchu a mladík, ktorý ju chytil ako prvý, mu ju odniesol až do budovy. Okrem vstupu zadarmo získal aj Lapchickov podpis.

V roku 1923 prišlo podľa Lapchickových slov veľké vyvrcholenie, zmluva so super dominantnými Celtics. (Stojí za zmienku, že Joea vtedy na skúšku pozývali bejzbaloví Brooklyn Dodgers. Vybral si Celtics.) Padol im do oka a svoje kvality potvrdil aj vo vzájomných zápasoch.

„Srdce mi skákalo tak silno, že som sa horko-ťažko dokázal podpísať na zmluvu. Teraz som bol naozaj v siedmom nebi. Nasledujúcich trinásť rokov som bol súčasťou najchýrnejšieho basketbalového tímu, aký kedy existoval. Celtics boli najväčším menom v histórii tohto športu. Svoju rolu žili, ich celé životy sa motali okolo basketbalu. Existovali len preto, aby vyhrávali zápasy a zdokonaľovali hru, ako aj svoje osobné talenty.“

Obrázok blogu
(zdroj: 50 Years of Basketball)

Partia prezývaná Trojlístky bola azda až príliš dobrá. Víťazili temer v každom zápase a v každej lige. Prvá veľká basketbalová profiliga ABL ich tím dokonca po dvoch sezónach rozpustila. Moc to nepomohlo. Lapchicka a pár jeho parťákov z Celtics získal Cleveland Rosenblums a súperi znova nemali šancu. Celtics ale pred vstupom do ABL-ky (a po obnovení tímu v 30. rokoch) hrali najmä neligové zápasy. Kočovali po Amerike, predvádzali svoje majstrovské umenie a privádzali miestne mužstvá do zúfalstva. Cestovali deň čo deň, hrali večer čo večer, na všetkých druhoch ihrísk, za každého počasia, proti rozličným tímom. Jedinou nemennou vecou boli výhry chlapíkov v zelených dresoch s bielym trojlístkom na prsiach. V období rokov 1917 až 1937 boli najlepším profi basketbalovým mužstvom v krajine a z hráčov sa stali žijúce legendy, prví a skutoční ambasádori basketbalu hrdiaci sa titulom World's Basketball Champions. Celtics nezastavili ani časomerači domácich tímov, ktorí neraz zastavili časomieru, keď Celtics viedli (Lapchick tvrdí, že sa to stávalo aj v prvých rokoch NBA). V tých časoch ešte neexistovali kouči, šéfom býval ten najstarší alebo majiteľ tímu. Keď prišiel Lapchick do mužstva, lídrami boli Johnny Beckman, Nat Holman a Dutch Dehnert. Joe si všimol, že sú v ňom rôzne etnicity: Ír, Nemci, Židia a on, Čech. Mottom Celtics bolo „make the ball sing“ a diváci hru týchto loptových kúzelníkov so spievajúcou loptou obdivovali. Jeden z novinárov opísal Lapchickove zručnosti nasledovne: „Dokáže viac trikov s basketbalkou ako opica s príslovečným arašidom.“ NBA na konci 60. rokov poznala dve veľké dynastie, Boston Celtics a Minneapolis Lakers, ale Lapchick bol aj tak toho názoru, že originálni Celtics boli najväčším tímom všetkých čias. Basket bol pre nich viac ako hra, rovnal sa náboženstvu. Hrali s neskutočným odhodlaním, vždy si navzájom dôverovali, boli perfekcionisti a tvrdohlavo šli za víťazstvami – to bol ich prvoradý cieľ. Zdobila ich nielen fyzická sila. Ešte významnejšou bola ich mentálna tvrdosť. Najviac sa vyžívali v tom, keď mohli hrať pred rozvášneným publikom, keď bol proti nim takpovediac celý svet a cítili sa ako neskrotná svorka vlkov. Veru, boli to tvrdí muži. Beckman, podľa Lapchicka najväčší hráč, akého kedy poznal, robil aj tímového lekára. Ale beda vám, ak ste za ním prišli s drobným zranením:

„Počas mojich začiatkov v tíme som si raz zranil ruku a spýtal som sa Beckyho, čo mám s tým robiť. ‚Čo s tým robiť?‘ zakričal, uprene na mňa hľadiac svojím pohľadom nahnevaného bojovníka. ‚Odkedy behá basketbalista na rukách?‘“

Ďalšia historka s kapitánom Beckym sa stala v brooklynskej Arcadia Hall: „Celtics hrali s Chicagom a George Halas objavil najvyššieho basketbalistu na svete, Clydea Shouna, ktorý meral 213 centimetrov. Keď som prvýkrát dostal loptu, vyfintoval som ho z postavenia a Shoun vyskočil tak vysoko do vzduchu, že jeho hlava narazila do svetiel. Johnny Beckman pribehol ku mne a povedal, ‚Joe! Používaj hlavu! Už naňho nerob žiadne finty. Musíme tento zápas dokončiť a dostať naše peniaze. Tú výplatu potrebujeme!‘“

30. roky, Celtics na cestách. Lapchick je druhý zľava v klobúku.
30. roky, Celtics na cestách. Lapchick je druhý zľava v klobúku. (zdroj: 50 Years of Basketball)

Celtics boli jedineční aj štýlom hry. Zdobili ich rýchle a presné prihrávky, skvelá technika s loptou, dokonalá improvizácia v útoku, využívanie pivota (v tom boli priekopníkmi), húževnatá osobná obrana a kolektívne poňatie hry. Podľa Lapchicka boli najlepšie prihrávajúcim mužstvom, aké kedy videl. Hlavnou pýchou Celtics bola ale defenzíva. Ak bol niekto slabý obranca, do ich tímu sa nedostal. Každý Celtic bral ako osobnú urážku, keď sa chlapovi, ktorého mal v zápase na starosti, podarilo streliť kôš. Lapchick – ktorého jedny noviny nazvali Obrím Čechom – vynikal aj v ofenzívnej činnosti:

„Bol som prvý center, ktorý dokázal viac ako len vyhrať rozskok, získať doskok a uhnúť z cesty. Bol som skórer.“

V 1937, rok po tom, čo ukončil kariéru, prišla veľká zmena v basketbalových pravidlách: rozskok po úspešných košoch bol minulosťou. „Bolo pre mňa ťažké rozlúčiť sa s tým. Na začiatku to vyzeralo zvláštne, udeliť loptu druhému tímu bez boja len preto, že ste im dali kôš.“ Aj on však uznal užitočnosť tejto inovácie. Basketbalu spolu s pravidlom desiatich sekúnd pomohla veľmi. Hra sa stala oveľa rýchlejšou, útočnejšou, atraktívnejšou.

Keď akceptoval ponuku viesť basketbalistov zo St. John's, obával sa, že nebude dobrým trénerom. Ako hráč nikdy nemal kouča, nechodil na žiadnu strednú alebo vysokú školu. Prvá sezóna bola ťažká, ale Lapchick si časom poradil. Lídri Celtics ako Holman, Beckman, Dehnert boli tí najlepší učitelia, akých mohol nájsť. Všetko, čo vedel o baskete, ho naučili oni. Cennými radami mu pomáhal aj výborný vysokoškolský kouč Clair Bee, ktorý sa neskôr stal jeho dobrým priateľom a napísal úvod Lapchickovej knižky. Lapchick bol ako tréner skvelý motivátor, vedel ako vyhrať srdcia svojich mladých zverencov. Tvrdil, že hráči – nie tréner – sú esenciou, základom. Prečítajte si deväť bodov Lapchickovho kódexu týkajúceho sa vzťahov trénera s hráčmi a rýchlo pochopíte, prečo bol u nich taký obľúbený:

1. Usilovne pomáhajte hráčom rozvíjať vysoké ideály, morálny zmysel pre korektné správanie a silu potrebnú na ovládanie emócií, aby sa správali ako basketbaloví džentlmeni

2. Pamätajte, že hlavným cieľom v živote hráča je dobré vzdelanie, ukážte mu, že sa zaujímate o jeho životné ciele

3. Chráňte zdravie a fyzickú pohodu hráčov, venujte osobnú pozornosť zraneniam; uistite sa, že každý z hráčov dostal dobrú výstroj

4. Držte si od hráčov odstup, ale keď je to možné, vyjadrite srdečný záujem o ich osobné záležitosti; samozrejme žiadne zvýhodňovanie

5. Študujte a poznajte každého hráča, dajte mu pocítiť, že patrí do tímu a je dôležitý pre úspech tímu, či už ide o hviezdu alebo o posledného náhradníka; k menším incidentom pristupujte so zmyslom pre humor; veľkoryso chváľte za dobre vykonanú prácu; udržujte disciplínu a buďte učiteľom, ale majte na pamäti, že každý hráč je iný; vždy povedzte hráčovi, prečo ste ho vystriedali

6. Buďte priateľskí, pracovití, hrdí na svoju prácu; buďte šéfom, ale s hráčmi pracujte demokraticky

7. Choďte osobným príkladom, čo sa týka komunikácie, obliekania a činov, hráči vás budú nasledovať

8. Vybudujte v hráčoch silnú túžbu po víťazstve, ale prízvukujte, že je dôležité vyhrávať s kontrolovanou radosťou a určitou mierou pokory; prehra nie je nikdy príjemná, ale ak sa niečo naučíte, všetko nie je stratené – môžete prehrať dôstojne napriek vnútornej bolesti, ak ste hrali čo najlepšie a správali ste sa džentlmensky

9. Hráčska disciplína je nevyhnutná, ale v prípade priestupku je trénerovou svätou povinnosťou najprv sa pokúsiť chlapca zachrániť, pomôcť mu prekonať jeho chyby, nie kvôli jeho dôležitosti pre tím, ale pre dobro samotného chlapca

Dnes už trochu úsmevne pôsobí zmienka, že všetci Lapchickovi hráči boli dohladka oholení a mali úhľadne ostrihané vlasy. Nasledovné citáty sú však nepochybne relevantné aj v súčasnosti:

„Kouč musí byť skutočný športovec a učiť svojich hráčov, aby nasledovali jeho príklad, prijímať víťazstvá so skromnosťou a prehry s dôstojnosťou.“

„Je povinnosťou kouča naučiť hráčov, aby si vedeli podať ruky so sklamaním a aby sa zo sklamania naučili trvalé lekcie.“

„Mentálna kondícia je pre konečný úspech tímu rovnako dôležitá ako fyzická kondícia.“

Lapchickov kompletný hráč – ako príklad uvádza Oscara Robertsona, Billa Bradleyho a Boba Cousyho – má intenzívnu túžbu po víťazstvách, mentálnu odolnosť, správne emocionálne kvality, dokonalé herné schopnosti, ducha fair play, zmysel pre tímovosť a výšku.

V knihe je množstvo diagramov týkajúcich sa herných kombinácií a systémov, zo všetkých vyberám aspoň jeden z podkapitoly Signály pri vhadzovaní lopty:

Obrázok blogu
(zdroj: 50 Years of Basketball)

Hráč A prihráva loptu zo zázemia spoluhráčovi B a zbehne ako je ukázané. Hráč B vracia loptu spoluhráčovi A. Hráč A dribluje krátky úsek a potom prihráva loptu spoluhráčovi C, ktorý obehol okolo spoluhráčov D a E. Hráč C buď vystrelí alebo prihrá hráčovi A alebo E, ktorí zbehli ku košu. Spoluhráč D ustúpi dozadu kvôli obrannej rovnováhe. 

Najväčšími úspechmi Lapchicka počas jeho prvého pôsobenia na univerzite boli dve prvenstvá na turnaji NIT, ktorý bol približne do polovice 50. rokov najprestížnejším vysokoškolským turnajom v americkom basketbale. Lapchickovci prekvapili celý podkošový svet, keď v 1944 obhájili svoj titul z predchádzajúceho roka. Vo finále čelili skvelému obrovitému pivotovi Georgeovi Mikanovi a podarilo sa im ho pribrzdiť. Tím St. John's viedol v prvých minútach druhého polčasu o päť bodov, keď sa Mikan vyfauloval. Napätý Lapchick si v tej chvíli uvedomil, že ten zápas vyhrajú. Prežíval to tak silno, že sa mu až zahmlelo pred očami a odpadol. Prebral sa päť minút pred koncom duelu a dozvedel sa, že vedú už o dvanásť. Kým bol mimo, jeho chlapci nastrieľali trinásť bodov za sebou! Lapchick zohral na konci 30. a v 40. rokoch kľúčovú rolu v budovaní a popularizácii basketu. Renomovaný športový žurnalista Len Koppett, ktorý sa mimochodom narodil v Moskve ako Leonard Kopeliovich, napísal, že Joe bol pravdepodobne tým najdôležitejším človekom vo vtedajšom svete basketbalu. Tešil sa veľkej priazni; vzdelával novinárov i športovú verejnosť a aj vďaka tomu na túto hru začali chodievať masy divákov po celej Amerike.

Lapchickova reputácia z neho urobila najvyhľadávanejšiu osobnosť spojenú s NBA. BAA, predchodkyňa NBA, ešte formálne neexistovala, keď si ho na jar 1946 vyhliadol vplyvný Ned Irish z Madison Square Garden. Lapchick mal však zmluvu so St. John's, kde bol nanajvýš spokojný. O rok neskôr už neodolal. Zmluvu s Irishovými Knickerbockers podpísal v marci 1947 a koučovať začal od sezóny 1947/48. Stal sa z neho najlepšie platený kouč a aj po príchode Mikana bol v podstate najväčšou hviezdou ligy. Po úspešnej dekáde v univerzitnom baskete si veril, že dokáže uspieť aj medzi profesionálmi a priviesť Knicks k titulu. Lapchick píše, že prvý zápas NBA, ktorý videl, sa odohral na jeseň '46 v Bostone. Lapchick vtedy skautoval pre Knicks a k tímu sa pripojil už počas prvého playoff ligy v '47. NYK pod jeho vedením v ňom ani raz nechýbali a začiatkom 50. rokov trikrát siahali na titul. Bola pre nich typická rýchla hra a Lapchick sa spoliehal hlavne na šesticu Dick McGuire, Carl Braun, Max Zaslofsky, Vince Boryla, Harry Gallatin a Clifton. K vytúženej trofeji chýbalo naozaj málo. Tímy sa stavali okolo najkvalitnejších podkošových hráčov a nanešťastie pre Knicks a Lapchicka ten najlepší – Mikan – obliekal dres Lakers. V 1951 prehrali Knicks v rozhodujúcom siedmom zápase finále proti Rochestru Royals iba o štyri body, v ďalších dvoch finále podľahli Mikanovým Lakers. Básnička od Koppetta, ktorá sa objavila v jednom z bulletinov Knicks, dokonale vystihuje Lapchickove rozpoloženie...

Lapchickov nárek

(na melódiu The Man I Love) 

Jedného dňa sa objaví, 

Chlap, ktorého hľadám,

208 centimetrov vysoký, 

V ponožkách. 

Bude skórovať a prihrávať a behať

Z jedného konca na druhý

Každého ihriska. 

. . .

Únava ho nikdy trápiť nebude, 

Nikdy nebude ustatý,

Jeho zručnosti v obrane

Budete obdivovať.

Bude pivotovať, skákať a vyskakovať, 

A predovšetkým

Nebude nízky. 

. . .

Možno ho uvidím v pondelok, 

Možno v utorok, možno áno –

Keď nad tým tak premýšľam, uvidím ho v stredu,

Ale, 

Hrá za Minn-e-ap-ol-ess. 

. . .

Jedného dňa sa objaví, 

Nielen veľký –

Ale aj šikovný a chytrý a rýchly

(Nie som sviňa?)

Ó áno, ešte jedna vec, samozrejme, 

Bude hrať len, 

Pre lásku k športu.

Objavil sa (Ray Felix), ale neskoro, v '54. Hektické roky v NBA podlomili Lapchickovi zdravie. Veľký počet zápasov, neustále cestovanie, napätie a stres pred zápasmi aj počas nich, tlak na výhry, fajčenie cigariet, to všetko prispelo k tomu, že Joe dospel až do takého stavu, že nemohol spávať. Často ho chytali mdloby, v poslednej sezóne 1955/56 niekoľkokrát odpadol, postihli ho malé infarkty. V jednom časopise napísal, že „každý zápas zomriem“. V halách sa premieňal na divocha. Bol známy temperamentnými reakciami pri postrannej čiare: kopal do vedra s vodou, dupal po kabáte, rozbil stoličku. Z postu trénera odišiel v januári 1956. Oficiálne pre zdravotné problémy, ale pravda bola taká, že Irish sa ho chcel zbaviť. Začal podkopávať jeho autoritu – otvoreným kritizovaním hráčov Knicks, spochybňovaním Lapchicka, zasahovaním do jeho rozhodnutí. Lapchick nemal inú možnosť, len odstúpiť. Veľkosť Lapchicka dokazuje aj to, že Irisha nikdy verejne neskritizoval. Možno aj pre túto nepríjemnú epizódu v knihe moc nerozoberal svoje pôsobenie u Knicks. Nezmienil sa ani o ďalšej veci, ktorá ho veľmi sklamala. Na jeseň 1947 sa majitelia klubov BAA rozhodovali, či prijať do ligy černošských New York Rens. Bolo však viacmenej jasné, že za ich vstup do ligy napokon nezahlasuje nikto. Na diskusii pred hlasovaním bol za len Lapchick. V 30. rokoch proti nim odohral mnoho zápasov a stal sa ich priateľom, vrátane zakladateľa a kouča Rens Boba Douglasa. „Pre mňa sú najlepší,“ povedal pred bossmi BAA.

Lapchick oddychoval len mesiac a ešte pred jarou 1956 sa vrátil na svoju milovanú univerzitu. Bola to vítaná zmena oproti svetu profibasketbalu. Prešli tri roky a k titulu NIT doviedol ďalšiu generáciu mladíkov. V 1962 sa Redmeni opäť dostali do finále turnaja. (Jeden z hráčov sa volal Ivan Kovac. Z toho čo sa mi podarilo zistiť, má pravdepodobne slovenský pôvod.) Síce prehrali, ale Joe si to vynahradil o tri sezóny neskôr. V 60. rokoch bol všetkými rešpektovaný, mnohí mladší tréneri si k nemu chodili po rady. Novinári naňho nemohli napísať ani krivé slovo, vždy si na nich našiel čas. Rád diskutoval v svojej obľúbenej reštaurácii Leone's. Hovorilo sa mu The Old Pro, Starý profík. Vyzdvihovala sa jeho láskavosť, srdečnosť, prirodzený úsmev a ľudská dobrota. Po ročníku 1964/65 musel na St. John's skončiť kvôli vekovému limitu univerzity. V poslednom zápase, v ktorom kormidloval Redmenov, sa dostavilo „najväčšie víťazstvo môjho života“. V MSG proti favorizovanej Villanove. Pred začiatkom znova cítil to dobre známe napätie, ale tentoraz aj smútok. Uvedomoval si, že končí a bolelo ho to. Prial si trénovať až do konca svojho života. Po záverečnom klaksóne z neho ale všetko opadlo a zaplavila ho ohromná radosť. V knihe spomína, že ešte v tom roku mu istý klub z NBA ponúkal zmluvu. Lapchick sa však rozhodol podnikať v biznise s basketbalovými teniskami. Okrem toho prednášal na basketbalových klinikách. A pravdaže, pracoval na svojej knižke. Život bol fajn. Z 50 rokov basketbalu:

„Veľmi sa teším na ďalší rast basketbalu na všetkých úrovniach. Mám v úmysle pokračovať vo svojom záujme o túto hru. Je to šport, ktorý milujem. Basketbal je môj život a za nič na svete by som nevymenil ani minútu všetkých tých vzostupov, pádov, vzrušení, šokov, hnevu, sklamaní, zahanbení, úspechov a zlyhaní. Báječné spomienky sú dostatočnou kompenzáciou za celoživotnú oddanosť.“

„Závod je vyhraný,“ písal Lapchick. „Bolo to päťdesiat skvelých a úžasných rokov basketbalu.“

Obrázok blogu
(zdroj: 50 Years of Basketball)

Žiaľ, od vydania knihy prešli len dva roky a Lapchick, jeden z veľkých trénerov basketbalu, odišiel do večnosti. Zomrel v lete 1970 po srdcovom infarkte. Postihol ho na golfovom ihrisku. Previezli ho do nemocnice, ale už sa ho nepodarilo zachrániť. Novinár Koppett ho prirovnal k trénerským ikonám amerického futbalu a bejzbalu, Knutemu Rockneovi a Johnovi McGrawovi. Red Auerbach z Bostonu Celtics povedal, že „bolo by nemožné úplne oceniť vplyv, ktorý Joe Lapchick mal na basketbal. Bol jedným z pôvodcov, jedným z ľudí, ktorí urobili profesionálnu hru úspešnou a jednou z jej najbrilantnejších myslí.“ A tu sú slová komisionára NBA J. Waltera Kennedyho: „Joe Lapchick bol jedným z najsrdečnejších a najbáječnejších ľudí, akých som kedy poznal. Jedným z jeho hlavných životných cieľov bolo pomáhať druhým. Ako hráč a kouč dosiahol legendárne úspechy, ale najlepšie si ho budeme pamätať ako dlhoročného basketbalového ambasádora dobrej vôle. Bude veľmi chýbať nám všetkým v basketbale.“

Druhá časť blogu v pondelok

Skryť Zatvoriť reklamu