Kukuričné deti

Vo väzení hraníc,
spútané je osvietenie,
skryté všade pod nosom,
tým čo netúžia.

Pozri na seba
život pekný, život tažký,
námaha a marná snaha,
vždy len škola duše.

Stále v rovnakom si hovne,
kým nateba túžba nedolahne,
úžasná tiaž odlahčí ťa,
bežných útrap žitia.

Ochutnáš výšiny bytia,
ak je dobrá,
ak je zlá,
vrátiš sa do bahna.

Vedomosti, rozvoj, vzostup,
ciele na nekonečné množstvo
kúskov roztrúsené
ako chleba pre labute.

Čo dáš to dostaneš!
Rovnako, ba znásobené,
dnes alebo za sto rokov.
Pochop čo máš dať!

Veď ja som ty,
ty si zem, oheň,
vzduch aj voda,
malé dieťa čo sa učí.

Nebuď hlúpy predsa,
nestoj v kukuričnom poli,
túžba vidieť iné nepoznané,
dostane ťa von!

Slnko pohladí ti tvár,
ukáže len na obzor,
šťastnú cestu zaželá,
zamáva na rozlúčku.