Ohnivé vlasy

Zbláznil sa bubeník.
V prstoch roztočil paličku,
zrýchlil svoj metronóm.
Stosedemdesiat bípíem.

Pod košelou smelo hrá,
zjazvený hudobník.

Sucho v ústach,
vlhké dlane.
Prečo hľadím vyľakane?
Dávno nemám pätnásť rokov.
Prešiel som už zopár krokov.

V tom pristúpila bližšie.
Bože tie oči.
Bál som sa nadýchnuť.

Zneistel som či je živá.
Je snáď prízrak, fantázia?
Bože veď je ako víla,
daj nech nieje ilúzia!

Moje rozpaky vyčarili úsmev.
Sklopila hlavu, uhla pohľadom.

Po vlasoch hladilo ju slnko,
pritom žiarila svetlom vlastným.
Lúče svetla iné ako ostatné.
Posol z bytostnej ríše,
kúsok krásne neznámeho,
doniesla mi tiché štastie.

Len pohladím ti tvár.
Na rozlúčku.
Si skutočná!
Mierne mykla si sa pod dotykom.
Neboj kráska!
Niesom majetnícky.
Stačí mi že si.