V zrkadle hra tieňov,
zatemnila myseľ biednu.
Prekvapil ju letmý pohľad do duše;
Hlava plná vrán,
no nebráni sa životu,
nechá sa viesť,
unášať vranami.
Hľadala, no už nehľadá.
Zvykla si na všetky tmy sveta,
nedúfa, nezúfa, nehľadá oporu,
nebojí sa vrán,
predsa vrana vrane oko nevykľuje.
Znova cíti sa ako divák,
náhle objaví sa na mysli:
som ešte živá?
Načo taká myseľ nemyslí?!
Hádam všimnem si keď,
vrany prenesú ma cez rieku,
na druhý breh bytia.
Kto vie,
či jemne za golier ma chytia
a či vari nebudú brať ohľady?
Takto myseľ blúdi,
úporne snaží sa spomenúť si,
ako prebieha tá chvíľa,
keď Boh nasliní prst a otočí stranu.
Rozháraná myseľ!
Vždy keď život je oblý hľadáš hranu!
Takmer ako kaskadér, ale bez rozmyslu,
hlúpo a odvážne vrháš sa naňu.
Konečne zahoď múdrosť predstieranú!
Prestaň kradnúť chvíľu aktuálnu!
Dopraj vnímať nám tú krásu vôkol,
bez toho aby vnášala si do nej mraky!
