Mal nám podobné málochlpaté hnedé telo. Len lebka bola iná : v mozgovej časti menšia ako naša, tvár vystúpená dopredu, šikmé temeno začínajúce klenutými nadočnicovými oblúkmi. Keby si tento tvor navliekol rifle a sveter, nasadil slnečné okuliare a do čela narazil šiltovku, bez problémov by sa stratil v dave. Bol to Homo ergaster, človek pracujúci, resp. Homo erectus, človek vzpriamený. Tieto názvy sú používané dosť rôzne. Raz ako synonymá, inokedy ako následné variety, kedy sa druhý mal vyvinúť z prvého, a ešte inak ako lokálne názvy toho istého druhu. Ergaster pri nálezoch z Afriky a Erectus pre nálezy z Eurázie.
Homo erectus, pridŕžajme sa známejšieho názvu, predstavoval špecializáciu na lov. Väčšina telesných znakov, ktorými sa líšil od australopithecov a raných homo (habilis, rudolfensis) sa týkala behu – dlhšie stehenné kosti, pružný šijový väz („gumenný“ úchyt lebky o chrbticu medzi zátylkom a vrchnou časťou chrbta. aby hlava pri behu „neskackala“. zo zvierat ho majú len dobrí bežci), veľký sedací sval (pri behu sme naklonení dopredu. je to akýsi kontrolovaný voľný pád. sedací sval stabilizuje telo proti pádu), užší hrudník (lepšia aerodynamika), vyšší pás (väčšia vzdialenosť medzi rebrami a panvou. umožňuje protismerný pohyb opačnej paže voči vymrštenej nohe. pri behu totiž chvíľu letíme vzduchom. bez tohto protipohybu rúk by sa telo otáčalo zo strany na stranu), mohutná sústava nožných šliach kvôli odpruženiu (slabí bežci ľudoopi majú napr. achilovku oveľa kratšiu) a pod.
Asi pred tromi miliónmi rokov začala treťohorná klíma viac kolísať. Smerovala k postupnému ochladzovaniu, ktoré do Afriky prinášalo ďalšie sucho. Výkyvy podnebia zosílili pred 1,8 miliónmi rokov (v staršom geologickom členení začiatok pleistocénu a teda aj štvrtohôr), v období, z ktorého pochádzajú prvé nálezy H. ergaster a erectus. V Eurázii a Severnej Amerike sa vytvorili prvé ľadovce a započalo sa striedanie ľadových dôb s medziľadovými, tak ako to funguje až dodnes. V Afrike vznikli prvé skutočné savany (stepi). Beh sa z tejto perspektívy javí ako reakcia na pobyt v otvorenejšej krajine.
Skutočne? Mohol byť náš nedokonalý beh pre Erectov niečím užitočný? Špičkový atlét udrží maximálnu rýchlosť 37 km/h necelých 15 sekúnd. Naproti tomu kôň dokáže uháňať tryskom 60 km/h celé minúty. A porovnávanie nášho šprintu so šprintom takej gepardej samice zostáva len v polohe žartov... Týka sa to však iba behu na krátku vzdialenosť. Trénovaní ľudskí bežci dokážu v závode na dlhú trať uštvať psa a koňovi byť dôstojným súperom. Aj netrénovaný ale trpezlivý súčasník dokáže dobehnúť a ulapiť povedzme divého zajaca. A to kombináciou behu, farebného videnia (dôležité je bleskovo rozoznávať zajaca učupeného vo vysokej tráve. farebné videnie sme zdedili po primátoch, hľadajúcich zrelé ovocie v korunách stromov. štvornohé šelmy ho nemajú) a ľudského pozorovacieho talentu (napr. zajac pred každou svojou kľučkou sklopí uši...). Trénovaní africkí Krováci sú schopní počas najväčších horúčav (po tom, čo sa sami napijú koľko vládzu) uštvať vysmädnutú antilopu. Aj keď človek tak na prvý pohľad nevypadá, je to prvý skutočný primát-lovec, zabiják, nespochybniteľná šelma, smelo konkurujúca veľkým mačkám aj svorkám psov (pravda nie sám, ale v tlupe a spolu so svojími pomôckami - kamenné nástroje, na ohni zašpicatené koly...).
Zmeny nastali aj v tráviacej sústave a v chrupe. Kým telo australopithecov sa podobalo súdku piva (dlhočizné črevá v brušnej dutine, potrebné na strávenie rôznorodej potravy), erectovia boli vysokí so štíhlym driekom. Takí ako my. S krátkou tráviacou sústavou. A to napriek tomu, že potrebovali oveľa viac energie - v porovnaní s australopithecmi boli väčší (váha samíc vzrástla o 60%) a cestovali na omnoho väčšie vzdialenosti (nálezy erectov nemáme len z Afriky, pokrývajú územie od Španielska cez Indonéziu až po najvýchodnejšiu Áziu). Taktiež ústa, sánky a zuby sú menšie ako u opoľudí. Erectovia museli teda jesť viac kvalitnejšej stravy. Okrem väčšieho množstva mäsa to mohla mať na svedomí aj tepelná úprava potravín. Dôkazy vedomého používania ohňa máme síce až z obdobia pred 1,6 miliónmi rokov, najprijatelnejšie vysvetlenie ale je, že objav ohňa prispel priamo k zmene telesnej stavby a tým aj k vzniku človeka vzpriameného z ranejších foriem hominidov. Aj obyčajné naklepania mäsa za studena umožní jeho lepšiu stráviteľnosť. Problém ale je, že s rastlinnou stravou, ktorá vždy bola dôležitou súčasťou jedálnička, údery neurobia nič. Tepelne upravené podzemné hľuzy (zemiaky, bataty, maniok, repa...) dajú viac kalórií ako surové rastliny, dokonca aj viac ako mäso. A lov nie vždy býva úspešný, zato rastliny rastú na savane počas celého roku. Ostatne, súčasní ľudia, ktorí z rôznych dôvodov jedia len surovú stravu, nemajú práve najjednoduchší život : strácajú váhu, hrozia im rôzne choroby, u žien môže dokonca dôjsť k zastaveniu menštruácie. Tepelná úprava stravy je skrátka ľuďom hlboko vlastná. A človek vzpriamený, ktorý sa od krku dolu od nás takmer v ničom nelíšil, v tom isto nebol výnimkou.
Tri veci prispeli k postupnému odlišovaniu sa šimpanzov a ľudí – chôdza, (z ľudoopa urobila opočloveka), a ďalej beh a oheň, ktoré spolu vyformovali rod Homo. Ale je tu ešte aj iná línia pohľadu na vec. Keďže naša genetická výbava je na 98% zhodná s tou šimpanzou, príroda na zmenu stavby nemala k dispozícii priveľa mutácií, ktorými by ju uskutočnila. Veľa zmien sa udialo aj pomocou zapínania a vypínania už existujúcich génov. Nemôžeme si nevšimnúť, že človek sa ruka v ruke so zhoršovaním klímy stával čoraz viac dieťaťom. Naozaj – pribúdali na ňom znaky ľudoopích mláďat – veľká hlava, málo ochlpená koža, hravosť, schopnosť učiť sa novému až do neskorého veku... Až sme napokon vznikli my, homo sapiens, veľké deti, s telom nešpecializovaným na nič konkrétne a užitočné, špecialisti na celoživotnú zmenu, my, prispôsobeniny na prispôsobovanie sa...
