Objavenie sa anatomicky moderných ľudí – súčasného ľudského druhu homo sapiens – bolo pokračovaním dlhšej fázy zväčšovania sa mozgu u hominidov. Pred 500 tisíc rokmi sa v Afrike alebo v Stredomorí objavil homo heidelbergensis (mozgová kapacita priemerne 1280 cm3, v porovnaní s cca 400 cm3 u šimpanzov a australopithecov, 600 cm3 u homo habilis, 950 cm3 u homo erectus, 1400 cm3 u súčasných ľudí a 1520 cm3 u neandertálcov), neskôr homo rhodensiensis a homo helmei. Patríme do rodu primátov, k vetve inteligentných živočíchov, ktorá každú šťastnú ekologickú náhodu použije na rast mozgu. Homo erectus bol vynikajúci lovec aj zberač, podmienky pre výživu energeticky nesmierne náročného zariadenia, akým mozog je, boli teda pripravené. Spúšťačom sa stalo premenlivé podnebie štvrtohôr so svojím neustále sa stupňujúcim striedaním ľadových a medziľadových dôb. Rast mozgu postihol aj iné rady a čeľade živočíchov – pomerne slušne je zdokumentovaný napríklad u predkov dnešných koní. Je to ako z teórie hier - každý (evolučný) ťah niektorého z hráčov vyvoláva adekvátnu odozvu aj u jeho protivníkov.
Cca pred 300 – 200 tisíc rokmi sa z populácie (zrejme) človeka heidelbergského odštiepili nové ľudské druhy : homo neanderthalis, homo sapiens ako aj novoobjavený homo denisovan. Sapienti boli spolu s neandertálcami zaraďovaní do jedného druhu homo sapiens, predpokladalo sa, že my sme sa vyvinuli z neandertálcov. Spoločný druhový názov bol homo sapiens s poddruhmi homo sapiens neanderthalis a homo sapiens sapiens. Neskôr, keď výskumy DNA poukázali na obrovský genetický rozdiel medzi nami a neandertálcami, boli sme zadelení do dvoch druhov – homo neanderthalis a homo sapiens (názov homo sapiens sapiens sa prestal používať úplne alebo bol priraďovaný až k plne modernému správaniu sa dnešných ľudí za posledných povedzme 60 tisíc rokov). Výskumy z minulého roku (2010) však priniesli senzačné objavy ohľadom toho, že náš vlastný druh sa asi s neandertálcami predsa len krížil, dokonca sa zrejme krížil aj s vývojovo ešte starším homo denisovanom, obývajúcim východnú Áziu. Neznamená to, že sme vznikli separátne z neandertálcov v Európe, denisovanov v Ázii, z človeka rhodského v Afrike a podobne. Na to je naša populácia priveľmi homogénna. Ku kríženiu zrejme dochádzalo iba v okrajových zónach dávno po oddelení línií a dotýka sa len malého počtu našich génov. Kríženie by však znamenalo, že nemôžeme hovoriť o úplne odlišných druhoch človeka, keďže podľa najpoužívanejšej definície druh je najširšie možné spoločenstvo tvorov, ktoré sa dokážu spolu navzájom páriť a reprodukovať. Medzi druhmi sa krížiť nedá. Sú teda denisovani a neandertálci skutočne naši bratia? Od genetikov a archeológov sa v tomto smere dočkáme v budúcnosti istotne veľa šokujúceho.
Človeka heidelbergského, rhodského, helmei, neandertálskeho aj denisovana však zatiaľ stále zaraďujeme medzi archaických homo a odlišujeme ho od anatomicky moderných homo sapiens. A to kvôli odlišnému tvaru lebky medzi celou prvou skupinou hominidov a nami. My : sa vyznačujeme vysokým zvislým čelom, guľatou mozgovňou v tvare futbalovej lopty, malou vertikálnou tvárou, ktorú akoby spolu s očami niečo vmačklo pod mozgovňu. Máme tiež výrazný bradový výbežok. Tvár archaických ľudí : môže byť tiež vertikálna, v každom prípade je však v pomere s lebkou väčšia a spolu s očami vybieha dopredu, pred mozgovňu. Mozgovňa sama je zploštená, s čelom ubiehajúcim dozadu, má tvar rugbyovej lopty. Archaickí ľudia mali nad očami výrazné nadočnicové oblúky. Grafickí dizajnéri však zistili, že na zmenu archaickej lebky na dnešnú stačia počítačovému programu tri úkony : zmenši tvár, predĺž spodnú časť spodiny lebečnej a ohni takto predĺženú spodinu. Tieto zmeny nech prebehnú pred narodením alebo krátko po narodení dieťaťa, ďalej sa už môžu hlavy vyvíjať podľa tých istých zákonov. Ale to nie je všetko. K slovu sa prihlásili aj fyziológovia. Z chorobných deformácií mozgu u detí vieme, že rast mozgu ovplyvňuje tvar lebky. Nie je to naopak - že by sa lebka nejako zväčšovala a mozog poslušne vypĺňal prázdne miesto. Zistilo sa, že na vykonanie všetkých troch zmien v tvare lebky stačil obyčajný nárast čelného a spánkového mozgového laloku : jeho zväčšenie prinútilo tvár, aby poklesla a schovala sa pod mozgovňu. Predná časť spodiny lebečnej sa pritom ohla a predĺžila. Za vznik nášho druhu je teda možno zodpovedná len jediná mutácia, niekedy pred 200 tisíc rokmi, ktorá prudko zväčšila prednú časť našich hemisfér.
Spánkový lalok je sídlom sluchu, dlhodobej pamäti, komplexných schopností týkajúcich sa reči a ďalších funkcií. Jeho poškodenie vedie napríklad k neschopnosti rozoznávať slová a niektoré vizuálne obrazy (napr. tváre), radiť slová a obrazy do kategórií, k neschopnosti hovoriť, pamätať si slová, melódie či kresby. Vedie i k zmenám chovania, agresivite, záchvatom hnevu alebo poruchám sexuality. Čelný lalok je zase centrom kreatívneho myslenia, umeleckých schopností ako aj ďalších aspektov jazyka, ktoré nie sú v právomoci spánkového laloku. Celkovo predná časť hemisfér sa v neurológii nazýva frontálnou asociačnou oblasťou (asociačnými sú oblasti mozgu, ktoré neriadia niektorý konkrétny úkon, majú však na starosti koordináciu jednotlivých funkcií mozgu). Frontálne asociačné oblasti hrajú významnú úlohu v myšlienkových procesoch spojených s riešením problémov.
Malo to teda byť jednoduché. Na scénu vďaka mutácii prišli lebkúni, my, so svojou dlhodobou pamäťou, schopnou registrovať komplikované príbuzenské a spoločenské vzťahy medzi mnohopočetnými komunitami (vieme si napríklad uložiť v hlave tváre aj päťstovku žiakov svojej strednej školy, takisto si vedeli pravekí sapienti zapamätať ľudí svojho kmeňa, s ktorým sa presúvali, pravdaže, nie pospolu, ale v premenlivých tlupách.). Zároveň s tým prišla na rad moderná reč (schopnosť komplikovanej reči, umožňujúcej vyjadriť minulé, budúce, potenciálne aj neskutočné deje, majú všetky národy sveta, musela sa teda vyvinúť ešte pred odchodom z Afriky. Netušíme, ako spolu komunikovali neandertálci. Viaceré skutočnosti ale nasvedčujú tomu, že ich reč bola gramaticky maximálne na úrovni našich 1,5 – 2,5 ročných detí, ešte pred ich hlavným jazykovým rozletom. O budúcnosti alebo vymyslených svetoch sa asi rozprávať nedokázali). Ak si teda k veľkým komunitám, schopným efektívne spolu komunikovať, prirátame ešte rozvinutú schopnosť riešenia problémov, uvidíme pred očami vysokoúčinné lovy zvere, zbery plodín a iné rôzne zvýšené využívanie prírody. Lebkúni museli všade, kam prišli, vytlačiť iné druhy ľudí a v rytme salsy s úsmevom obsadiť zemeguľu.
Niečo tu však nesedí. Najstaršie známe nálezy kostrových pozostatkov druhu homo sapiens z juhozápadnej Etiópie (pri rieke Omo) sú datované do obdobia pred 190 tisíc rokmi. Nálezy z Herta (východoafrické pobrežie) a Maroka (severozápadná Afrika) majú 160 tisíc rokov. Juhoafrické jaskynné nálezy majú cca 120 tisíc rokov, nálezy z Izraela 100 – 80 tisíc rokov. Po celý tento čas sa človek rozumný, i keď anatomicky vypadal takmer úplne moderne, príliš moderne nesprával. Jeho výrobky zaraďujeme do stredného paleolitu spolu s výrobkami neandertálcov, denisovanov, heidelbergských ľudí atď. Napriek náznakom odlišností v pochovávaní, zdobení, či farbení tela, to na žiadnu kultúrnu prevahu nevyzeralo. Naopak. Po zhoršení klímy pred 80 tisíc rokmi boli ľudia dnešného typu z Levanty (východ Úrodného polmesiaca – Izrael, Palestína, Sýria, Jordánsko, Libanon...) vytlačení vraj zaostalejšími neandertálcami.
To, čo nazývame moderným správaním, sa v zvýšenej miere objavuje až zhruba pred 50 – 40 a menej tisíc rokmi : bohatá výbava hrobov svedčiaca o náboženských predstavách, zložité nástroje (harpúny, siete, pasce), výrobky z kostí a mamutoviny, prvé hudobné nástroje, sošky zvierat a ľudí, početné ozdoby tela, dych vyrážajúce jaskynné maľby a skalné umenie (juhozápad Európy, južná Afrika, Austrália, Severná Amerika...). Stalo sa niečo medzi tým? Veľká skupina vedcov sa snaží presadzovať teóriu tzv. paleolitickej revolúcie, veľkého kultúrneho skoku, majúceho pôvod vo vzniku reči alebo v nejakej mutácii, ktorá sa neprejavila navonok, anatomicky. Iná skupina vedcov vcelku hodnoverne preukazuje, že v skutočnosti k žiadnej revolúcii nedošlo. Kultúrnym skokom sa môže javiť len skúmanie nálezov z Európy, kde bol jeden druh (neandertálec) v rýchlom slede nahradený už plne vyvinutým druhým (kromaňoncom, teda homo sapiens). Všetky zmeny ale boli pripravené už v Afrike a to hneď so vznikom druhu sapiens, alebo dokonca aj pred ním. Maľovanie tiel červenou hlinkou sa podarilo potvrdiť v Keni už pred 300 tisíc rokmi, pred 130 tisíc rokmi v Tanzánii existoval doložený obchod s obsidiánom (sopečným sklom, v praveku veľmi cenený pre svoje užitočné vlastnosti, vyrábali sa z neho nože a pod.) až na vzdialenosť 200 kilometrov, harpúny z Konga majú vek minimálne 80 tisíc, možno až 170 tisíc rokov. Morský rybolov, tiež jeden z príznakov tzv. „modernity“ je doložený z južnej Afriky pred 130 tisíc rokmi. Kráľovnou medzi náleziskami zostáva juhoafrická jaskyňa Blombos, z obdobia pred 77 tisíc rokmi sa tu našli prevŕtané mušle (museli byť prevŕtané kosteným šidlom, v tej dobe ešte nemalo existovať) a úlomok červenej hlinky s geometrickými vzormi – prvý doklad výtvarného umenia a tiež prvý doklad symbolického myslenia na svete vôbec. Ojedinelosť afrických nálezov v porovnaní s bombastickosťou európskych jaskýň a manufaktúr na výrobu kamenných a kostených nástrojov sa vysvetľuje väčšou hustotou osídlenia v Európe – keďže jej väčšina bola pokrytá ľadom, v okolí francúzskych a španielskych jaskýň sa tiesnili mnohé a mnohé tisícky ľudí. Predpokladá sa, že išlo o najväčšiu svetovú hustotu ľudského osídlenia v histórii pred príchodom poľnohospodárstva.
To, že pokrok nemusí byť trvalý, a že súvisí s počtom ľudí, dokladá aj príbeh Tasmánie. Pred tisícročiami tamojší ľudia vyrábali rybárske siete, kostené harpúny, luky, šípy. Keď sa ale hladina morí koncom ľadovej doby zdvihla a z Tasmánie sa stal ostrov, populácia sa ocitla v izolácii. Príchod bielych osadníkov vyzeral ako stretnutie dvoch odlišných ľudských druhov. Tasmánci zhotovovali už len najjednoduchšie kamenné nástroje, porovnateľné s nástrojmi habilisov a erectov, napriek tomu, že anatomicky a geneticky išlo o plne moderných ľudí, schopných pri náležitej výchove vyštudovať ktorúkoľvek univerzitu.
Pokúsim sa však predložiť kompromisnú hypotézu. Homo sapiens sa objavil v južnej alebo východnej Afrike približne pred 200 tisíc rokmi, geneticky totožný s nami (s ojedinelými premenlivými archaickými anatomickými znakmi, ktoré postupne ustupovali), s moderným mozgom, ktorý zpočiatku nevedel ešte plne využívať. Po ústupe predposlednej ľadovej doby (Ris, cca 130 tisíc rokov p.n.l.) a následnom oteplení sa rozšíril aj na územie Levanty (stredomorského pobrežia Blízkeho východu). Nešlo ešte o skutočnú migráciu z Afriky. Blízky východ je akýmsi predĺžením Afriky, s takmer totožnou flórou a faunou, navyše Sahara bola v tomto období pokrytá vegetáciou a obývateľná, vtedajší ľudia jednoducho obývali pobrežia a savany od južnej Afriky až po Sýriu a ani nevedeli, že opustili kontinent.
Zhruba pred 80 tisíc rokmi sa klíma začala prudko zhoršovať. Zatiaľ ostatná ľadová doba (Würm) začala síce pred 120 tisíc rokmi, ale spočiatku naberala na obrátkach len veľmi pozvoľna. Ako dôvod náhleho ochladenia a zrýchlenia postupu zaľadňovania severu a vysušovania Sahary a Arábie sa najčastejšie uvádza megavýbuch indonézskej sopky Toba pred 77 tisíc rokmi, ktorý spôsobil 6-10 ročnú vulkanickú zimu, kedy sopečný prach takmer nedovolil slnečným lúčom prenikať na zemský povrch. Ľadové a medziľadové obdobia sú predlžované zotrvačnými mechanizmami – ľadová pokrývka na póloch odráža slnečné žiarenie a tým pádom predlžuje a prehlbuje studené obdobia a naopak, keď sa roztopí, vodná masa pohltí energiu zo slnka vo zvýšenej miere a predĺži teplé obdobie. Táto sopečná zima mohla byť teda spúšťačom mohutného ochladzovania, ktoré vyvrcholilo 20 tisíc rokov pred našim letopočtom. Nevie sa, ako sopečný výbuch zapôsobil na populácie neandertálcov a denisovanov, vie sa však, že populácia homo sapiens sa vtedy ocitla na pokraji vyhynutia (populačným „úzkym hrdlom“ vtedy dokázateľne prešli aj populácie šimpanzov, goríl, orangutanov, makakov, tigrov a ďalších). Štatistické dáta dovoľujú stanoviť rozptyl početnosti vtedajšej ľudskej populácie od jednej preživšej tehotnej ženy po nejakých 10 000 jedincov, najpravdepodobnejšie to však bolo niekde uprostred intervalu. Moderní ľudia, obývajúci Levantu boli prečíslení prišelcami zo severu – neandertálcami, ktorí boli svojím mohutným zavalitým telom, krátkymi končatinami a širokým nosom na studené podmienky pripravení lepšie. Sapienti (zdá sa mi až nepatričné používať tento takmer živočíšny názov na svoj vlastný druh, je ale krátky...) v Levante vymreli, prípadne sa stiahli na juh, do Afriky, k materskej populácii.
Avšak už okolo obdobia pred 60 tisíc rokmi do Levanty prišli znovu, tentoraz natrvalo. Obsadzovanie zemegule začalo v tempe a intenzite, aká prináleží ozaj vyspelejšiemu druhu. Nálezy po tomto období zaraďujeme už do mladšieho paleolitu. Za dôvod tejto zmeny si dovoľujem nepovažovať nejakú záhadnú vnútornú mutáciu, ktorá sa neprejavuje anatomickými zmenami (takéto mutácie bývajú vždy podozrivé) ale skôr vznik šamanizmu (spojený so vznikom modernej reči).
