Odborná psychologická literatúra považuje za skutočné vedomie, vedomie podľa definície, iba toto sekundárne vedomie vyššieho rádu.
Primárne vedomie - je stavom, v ktorom si uvedomujeme existenciu vecí vo svete, existenciu sveta. Máme mentálne predstavy v prítomnom čase. Je obmedzené na krátky pamäťový interval. Neumožňuje vznik pojmu alebo jasnej predstavy o vlastnom ja a neumožňuje modelovať minulosť alebo budúcnosť vo vzťahu k tomuto obrazu. Neznamená to, že zviera (príp. ľudský druh, povedzme neandertálec) s primárnym vedomím nemôže mať dlhodobú pamäť alebo na jej základe jednať. Nie je si jej však vedomé a nemôže si na jej základe plánovať vzdialenejšiu budúcnosť. Primárne vedomie vzniklo v určitej fáze vývoja mozgu, pravdepodobne spolu s teplokrvnosťou (chúlostivý mozog určitej úrovne by už jednoducho neprežil „stuhnutia“ plazov či obojživelníkov pri podchladení tela).
Sekundárne vedomie vyššieho rádu - sa vyznačuje tým, že mysliaci tvor si uvedomuje svoje činy a vlastnosti. Sme si vedomí, že máme vedomie. Umožüje aj kontinuitu týchto predstáv v čase, teda vznik "ja". Toto vedomie umožňuje budovať si vlastnú individualitu spočívajúcu na medziľudských vzťahoch, modelovať svet z hľadiska minulosti a budúcnosti. Tieto schopnosti sa nemôžu rozviť bez symbolickej pamäti, teda vlastne bez modernej reči. Sekundárne vedomie bolo umožnené náhodnou mutáciou, ktorá zväčšila spánkový a čelný mozgový lalok a rozvinuté bolo na základe zážitkov zmenených stavov vedomia, prirodzených našej novej nervovej sústave, a ich zapracovaním do spoločného kultúrneho kontextu. Všetko toto sa dialo súbežne so vznikom a rozvojom moderného ľudského jazyka.
Zmenené stavy vedomia sú stavy líšiace sa od bdelosti (ide o mierne urážlivé slovo našej materialistickej kultúry, ktorá za „normálny“ považuje len tento bdelý stav a všetky ostatné posudzuje ako „odchýlne“ a len zdráhavo sa im podvoľuje prisúdiť nejakú hodnotu). Ide o široké spektrum stavov, z ktorých
niektoré sú patologické – napr. delíriá sprevádzajúce somatické ochorenia, stavy strácania sa v čase a priestore, stavy narušenia osobnej identity, obťažovanie halucináciami či bludmi a pod. (opäť, za patologické sú považované najmä našou kultúrou, vieme že ešte do stredoveku im boli aj v Európe prisudzované atribúty posvätnosti).
Iné z týchto stavov, predovšetkým snívanie, sexuálny orgazmus, umelecká inšpirácia... vznikajú spontánne.
Existuje tiež ale množstvo spôsobov ako si zmenené stavy vedomia zámerne navodiť. K týmto metódam popri užívaní drog patrí napr. hlboké dýchanie, relaxácia, modlitba, meditácia, hypnóza, či excitácia vyvolaná dlhým tancom sprevádzaným rytmickou hudbou...
Prostredníctvom zmenených stavov z nás „vychádzajú na povrch“ iracionálne zložky našej osobnosti. Väčšina psychológov síce považuje nevedomie (zložky osobnosti, o ktorých v bdelom stave nevieme, ale spoluovplyvňujú naše konanie) za skladisko tráum, potlačených pudov, spomienok a nikdy nerealizovaných túžob, sú však niektorí (C.G.Jung, M.Erickson, R.Sternberg...), ktorí nevedomiu prisudzujú pozitívne, tvorivé a inšpirujúce sily, považujú ho za zložku osobnosti, ktorá je múdrejšia ako my. Prípadne rozlišujú medzi podvedomím (nižšie úrovne vedomia) a nadvedomím (vyššie úrovne vedomia, medzi týmito dvomi je „normálne“ vedomie, teda bdelý stav).
Snívajú povedzme aj mačky a psy. Mozog teplokrvných živočíchov si v chvíľach odpočinku v zvýšenej miere dopĺňa zásoby bielkovín a ako vedľajší produkt vytvára v mysli obrazy. Tvory s primárnym vedomím si ale svoje snívanie nepamätajú. Rovnako povedzme neandertálci mohli dosahovať zmenené stavy podobnými spôsobmi ako moderní ľudia, avšak obsah ich vízií sa k nim potom do bdelého vedomia nepredral, nepamätali si ho.
Aj keď pri zmenených stavoch vedomia sú zážitky veľmi rôznorodé a individuálne, môžme v rámci nich vyabstrahovať akési tri štádiá, do ktorých sa dá v rámci tranzu dostať (samozrejme, nemusia nastať všetky tri, v slabších prípadoch to môže skončiť pri prvom alebo druhom, niekedy sa môžeme dostať hneď do tretieho štádia a pod.).
V prvom štádiu ľudia často vidia geometrické obrazce – bodky, mriežky, vlnovky, kľukaté čiary a objekty, ktoré do seba zapadajú. Tieto vnemy sa rýchlo menia. Pre nováčika býva často ťažké sledovať tok obrazov, ale s praxou sa pozorovacie a popisné schopnosti zlepšujú. V odbornej literatúre sa tieto vnemy nazývajú fosfény, tvarové konštanty, entopické fenomény... Zistilo sa, že ich podobu určujú vzorce spojov medzi sietnicou a závitmi mozgovej kôry a nervových obvodov v nich. Inými slovami, ľudia v tomto štádiu vidia štruktúru (niektorých častí) vlastného mozgu. Nehalucinuje však iba zrak. Pri tomto štádiu bývajú časté aj sluchové vnemy – šušťanie, bzučanie, hukot..., sprevádzané hmatovými halucináciami (mravenčenie, bolenie kože, pichanie, tlak v určitých miestach, bolesti hlavy, kresťanskí mystici často hovoria o božom požehnaní, vlažnom daždi, ktorý klesá na šiju, bedrá a kvapká na hruď...). Sluchové halucinácie zase môžu mať pôvod v tom, že extatujúci človek vo zvýšenej miere počúva vlastný krvný obeh vo zvukovodoch a pod. Celkovo tranz a duchovné zážitky predstavujú vstup dnu, dovnútra, dovnútra vlastného tela a mysle, sú introvertné (aj introvercia sa v našej súčasnej kultúre vníma negatívne a chorobne, za normálnu sa považuje len orientácia mysle navonok, extrovercia). Halucinovať môžeme aj čuchom a chuťou (napr. môžeme cítiť rôzne vône, často to býva po aplikácii halucinogénnych látok vdychovaním).
V druhom štádiu sa ľudia snažia porozumieť entopickým a zvukovým fenoménom, ktoré vidia a počujú. A to tým, že si ich spracovávajú do podôb predmetov, ktoré poznajú z každodenného života. Niečo podobné, pravda v slabšej verzii, zažívame, keď sa dívame na oblaky a po chvíli v nich začneme vidieť obrazy zvierat a ľudí. Kým entopické fenomény majú pôvod v nervovej sústave človeka a sú pre všetkých ľudí rovnaké, ich interpretácie sa už od kultúry ku kultúre líšia. V druhom štádiu taktiež halucinujú aj ostatné zmysly, môžeme počuť nesúvislé slová alebo šepot, tlak na kožu aj nepríjemné bolesti a prejavy sa stupňujú, pri použití určitých látok môže dôjsť ku krvácaniu z nosa a pod. Častým motívom skalného paleolitického umenia sú zranení ľudia, zrejme predstavujúci šamanov („zranenia“ sú však poväčšine len mentálne, k ozajstným fyzickým poškodeniam zväčša nedochádza). Ďalším znakom, ktorým sa dá na obrázkoch z paleolitu alebo u prírodných národov rozoznať šaman, je penis v erekcii, (erekcia u mužov je častým sprievodným javom pri snívaní, aj pri zmenených stavoch vedomia.) Ďalej na obrázkoch šamanmi bývajú ľudské postavy so zvieracou hlavou a pod. (o tom viac v štádiu 3).
Vstup do tretieho štádia nebýva práve najľahší. Pocity nevoľnosti a poškodenia tela sa stupňujú. Extatujúci človek musí fakticky mentálne prežiť svoju smrť, obetovať seba a svoje telo, aby bol pustený ďalej, do iného sveta. Sú opisované zážitky víru alebo rotujúceho tunelu a ľudia sú vťahovaní do jeho hlbín. Stále viac sa uzavierajú vonkajším vnemom a približujú sa k autistickému stavu. Časté je aj ostré svetlo v strede zrakového poľa. Ostávajú aj obrazce a vízie z prvého a druhého štádia, len už nie sú v centre pozornosti, ľudia ich opisujú skôr ako periférne kulisy. V západnej kultúre sa na popis halucinačného víru tretieho štádia používajú slová alej, kužeľ, lievik, nádoba, jama, chodba... V iných kultúrach, ako aj v gréckej a rímskej antike bol popisovaný ako otvor v zemi (jaskynný vchod do Hádovho podsvetia...) . Inuiti hovoria o ceste do hlbín zeme, pád dlhou rúrou. Domorodci z Britskej Kolumbie veria, že táto diera sa nachádza medzi dvermi a krbom. Všetky tieto predstavy sa spájajú s podsvetím, so svetom pod nami, do ktorého šamani chodia, aby sa stretli s duchmi zomrelých a s dušami zvierat. Častá je aj predstava premeny šamana na nejaké konkrétne, pre neho totemické, zviera. Takmer každý šaman sa dokáže mentálne meniť na svoje obľúbené zviera, zakiaľ jeho fyzické telo leží stuhnuté v tranze. Stretáva sa s duchmi a pánmi zvierat, ktorí mu odpovedajú na otázky, čo ho trápia. Odtiaľ teda obrázky poloľudí – polozvierat z paleolitického umenia. V našich končinách, u pohanských Slovanov, boli ešte do 10 storočia n.l. takýmito cestovateľmi tzv. volchevi, žreci, ktorí sa dokázali meniť na vlkov. Odtiaľ možno povesti o vlkodlakoch. Okrem podsvetia (v predstavách ľudí často ale nie vždy zaliateho vodou a obývaného vodnými tvormi) existuje v spektre zmenených stavov aj akési nadsvetie, spojené s pocitom letu, kde je možné stretnúť sa s duchovnými bytosťami, často lietajúcimi (v západnej kultúre ich predstavujú anjeli).
Možnosť zmenených stavov vedomia je síce vlastná všetkým moderným ľuďom, nie každý na ňu má však všetky potrebné (šamanské) predpoklady –
v prvom rade odvahu (cesta šamana je často cestou jedov, berie si od človeka daň v podobe zdravia, zážitky sú často desivé, navyše sprevádzané nepríjemnými telesnými pocitmi),
ďalej zvýšenú mieru citlivosti,
pocit poslania (šamani sú poväčšine napriek svojej potrebnosti pre komunitu sociálne vylúčení už len z povahy a nezdieľateľnosti svojich zážitkov, toto osamotenie vydržia len jedinci, ktorých to k takejto ceste silne ťahá)
...
Činnosť šamanov je
psychologicko-výchovná (kolektívnymi seansami a predvádzaním mytologických dejov stmeľujú komunitu a preventívne riešia konflikty, na to dnes potrebujeme psychológov. Šamani sú tiež hlavnými aktérmi inicializačných rituálov u dievčat a chlapcov, pomáhali im s prechodom ku dospelosti a s ovládnutím potrebných znalostí...),
medicínska (šamani boli veľkými znalcami živočíchov a rastlín - halucinogénne a liečebné účinky rastlín sa od seba málokedy dajú oddeliť. Nezmerateľný je tiež obrovský liečebný účinok pozitívnej sugescie, vieme že každá jedna choroba má psychosomatický pôvod...),
umelecká (šamani boli hlavnými hudobníkmi – tranz sa dá dosiahnuť a predlžovať aj opakujúcimi sa rytmami a melódiami. K šamanovi patrí píšťalka, bubienok, chrastidlá, hrkálky... Šamani boli tiež autormi paleolitických skalných a jaskynných malieb...),
pomáhali pri love (zmenené stavy vedomia sa vyznačujú vysokou mierou empatie, vhľadu, intuitívnosti a vcítenia sa do druhých ľudí a zvierat. Šamani pomáhajú uhádnuť ťahy stád, správanie sa zvierat. Rastlinné drogy tiež zostrujú zmysly a priamo pomáhajú pri love, spomeniem to ešte v nasledujúcich príkladoch používania rastlín),
čiže naše povolania lekára, učiteľa, umelca, veliteľa a pod. sú špecializáciami pôvodnej komplexnej spoločenskej role šamana...
Šamanský vesmír teda pozostáva
z podsvetia, obývaného duchmi zvierat a dušami zomrelých, ktorý sa nachádzal pod našim svetom, potom
z nášho sveta
a z nadsvetia, obývaného duchovnými bytosťami.
Model vesmíru je strom s koreňmi v podzemí, kmeňom u nás a korunou v nebi. Prípadne to je vrch, s jaskynným otvorom do podsvetia, úpätím obývaným nami, živými, a nebeským vrcholkom (predstava posvätnosti stromov a vrchov sa spolu so zmenenými stavmi preniesla a pretransformovala aj do neskorších polyteistických a monoteistických náboženstiev – Olymp, Kriváň, Sinaj, Pándžáb, Triglav... a dub, lipa, figovník...). Trojsvetový vesmír tiež mohol byť zobrazovaný ako liana, lano, rebrík... smerujúci z podsvetia cez náš svet až do nebeského príbytku.
Šamanský vesmír je animistický, osídlený duchmi. Duše a duchov mali rastliny, stromy, zvieratá, ľudia, kamene, miesta, pramene, rieky, veci... Verilo sa však aj na akéhosi hlavného Veľkého Ducha, prípadne Veľké Tajomstvo, Veľkú Matku, Večné Šíre Nebo..., ktorý jediný (jediná) dáva všetkému ostatnému dušu, bytie, a do ktorého sa všetko po uplynutí svojho času vracia.
Šamani nemuseli na vlastnej koži skúšať, ktorá rastlina je liečivá, ktorá jedlá, ktorá má halucinogénne účinky a ktorá zabíja. Stačilo im pozorovať zvieratá. Uvediem zopár príkladov, nebudem rozlišovať medzi liečivými a halucinogénnymi účinkami látok (čo sa poväčšine ani nedá) :
havrany - štúraním do mraveniska vyprovokujú mravcov k tomu, aby ich poštípali kyselinou mravčou. Táto štipľavá tekutina ničí roztoče v perí a taktiež na toto perie pôsobí ako kondicionér. Dym má podobné antiseptické účinky – havrany možno občas zhliadnuť, ako stoja pri ohni s roztiahnutými krídlami v mytologickej póze na štýl vtáka Fénixa a nechajú sa údiť dymom.
Lemur tmavý – je závislý na jedovatých stonožkách. Sliedi po stonožkách určitého druhu a keď takú objaví, neublíži jej, len do nej opatrne hryzie, aby ho ostriekala jedovatými šťavami. Stonožka sa zo zážitku rýchlo zotaví, dlhšie to však trvá lemurovi. Vstrebaný jed (okrem toho, že zaháňa hmyz prenášajúci maláriu) u nich totiž vyvoláva niekoľkohodinové euforické a halucinačné stavy.
včely – v rámci pracovného zápalu sa občas dostanú pod vplyv alkoholu zo skvaseného nektáru z kvetov, prípadne z neuzavretých alkoholických nápojov od ľudí. Pod vplyvom alkoholu strácajú koordináciu, orientáciu v priestore, tiež majú sklon byť konfliktnejšie pri styku s ostatnými včelami. Pri vchodoch do úľov preto v záujme ich hladkého chodu stávajú včelí strážcovia, ktorý takéto podnapité včely odchytávajú a zabraňujú im vojsť dnu. Ak sa to narušiteľom nedá vysvetliť po dobrom, sú im pripravení v záujme predídenia problémom hoci aj odhryznúť nohy.
mačiaky – aj keď mačiaky sú jeden z rodov opíc Starého sveta, žijú tiež v Karibiku, kam boli privezené spolu s bantuskými otrokmi zo západnej Afriky. Populácia mačiakov z ostrova Saint Cruix je zaujímavá svojou desiatky generácií trvajúcou závislosťou na alkohole, ktorú si vypestovali cucaním skvasenej cukrovotrstinovej šťavy z polí. Vedci ich študujú už roky. V súčasnosti, po diverzifikácii tam pestovaných plodín si svoju závislosť ukájajú nájazdmi na plážové bary. Jednotlivé mačiaky majú v obľube rôzne nápoje, niekorému viac chutí víno, inému miešané drinky a pod. Majú medzi sebou aj abstinentov, tí pri kradnutí dávajú prednosť nealkoholickým nápojom. Je zaujímavé, že percento abstinentov u mačiakov aj u ľudí je približne rovnaké. Tak ako my, aj mačiaky pijú prevažne s mierou. Pravidelní pijáci u nich tvoria len 12 % populácie a iba necelých 5 % pije vždy do poslednej kvapky. Na rozdiel od nás však považujú najväčších pijákov spomedzi seba za najschopnejších vodcov tlupy (našich : Caligulu, Jeľcina, Slotu... považujme za výnimky).
soby – vyhrabávajú koncom jesene halucinogénne muchotrávky červené. Sú ochotní prehrabať sa k nim aj menšou vrstvou snehu. Nevieme ako muchotrávky pôsobia na soby, isté ale je že muchotrávka červená je hlavnou rituálovou drogou laponských, sibírskych a stredoázijských šamanov. Tí sú kvôli predĺženiu účinkov drogy ochotní aj opakovane vypiť vlastný moč, prípadne moč zvierat, ktoré hubu zožrali. Muchotrávka červená je zrejme aj tajomnou Sómou staroindických Véd. Do Indie ju mohli z hôr priniesť indoeurópski Árijci. Jednou z vízií vyvolaných touto hubou je aj pocit lietania. Laponský šaman v extáze bol možno priamou predlohou novodobého mýtu o Santa Clausovi, roznášajúcom darčeky pomocou letiaceho sobieho záprahu.
mačky domáce – majú zvláštnu náklonnosť k niektorým aromatickým rastlinám, menovite k levanduli a ku kozlíku. Požierajú ich kvety, trú sa o listy, čuchajú ich. Potom sa váľajú, naháňajú imaginárne myši a pod. Spôsobujú to látky, svojím zložením podobné kocúriemu moču. Prekvapivo však ovplyvňujú obidve pohlavia, kocúrov aj mačky. Miera individuálnej ovplyvniteľnosti týmito rastlinami sa u mačiek dedí.
jaguár – mačkovité šelmy potrebujú vlákninu z rastlín na vyčistenie tráviacej sústavy od prehltnutých chlpov. Kým domácim mačkám na to stačí obyčajná tráva, juhoamerické jaguáre žujú listy tropických lián. Z tých istých listov pripravujú miestni Indiáni silnú halucinogénnu drogu yagé. Ich šamani tvrdia, že droga zbystruje zmysly a umožňuje vidieť svet očami jaguára a prepožičiava jeho schopnosti lovu. Veria, že aj jaguáre listy žerú kvoli lovu.
východoafrický orol Verreauxov – nosí mláďatám listy niektorých rastlín spolu s jedlom. Miestni používajú rovnaké rastliny ako repelenty.
šimpanzy – preukázateľne používajú vyše 30 rôznych rastlín na liečenie svojich zdravotných problémov. Mláďatá sa učia samoliečbe pozorovaním dospelých. S každou liečivou rastlinou sa totiž musí zaobchádzať inak. Napr. listy aspírie treba v ústach len prevaľovať, nie žuvať, neničia sa tak drobné chĺpky, obsahujúce šťavu, ktorá v črevách likviduje parazitické červy. Miestni ľudia tiež používajú všetky tieto rastliny, pravda, aj mnohé ďalšie, ako svoju bylinnú liečbu.
V prípade sobov s muchotrávkami a jaguárov s jagé ide o preukázateľné kultúrne rastliny používané šamanmi v tamojších regiónoch. Pravda, jagé ani muchotrávky červené v južnej a východnej Afrike nerastú, spúšťačom paleolitickej revolúcie museli byť iné rastliny alebo látky, to však predsa nie je úplne to najpodstatnejšie...
P.S.: Mám dobrú správu aj pre odporcov rastlinných drog. Ak si títo myslia, že náboženské zážitky a plné využitie ľudského mozgu a potenciálu sa dajú dosiahnuť aj inak ako intoxikovaním sa jedmi, a že drogy pre vývoj ľudí neboli a nie sú potrebné, aj oni majú pravdu. Juhoafrickí Sánovia, ktorí boli vedcami označení ako geneticky najstaršia a najrôznorodejšia ľudská skupina, podobná ľuďom, ktorí pred 60 000 rokmi opustili Afriku, používajú pri svojich šamanských rituáloch väčšinou techniky zrýchleného dýchania a rytmického bubnovania, spievania a tancovania...
