Nič netrvá večne

Krásné chvíľky vždy ubiehajú rýchlo, pri zábave uteká všetko. Každá minúta s milovanou osobou sa zdá byť menej než sekunda. Na druhej strane, keď sa nudíte, napríklad čakaním na autobus na prázdnej zastávke, zdá sa vám aj päť minút ako večnosť. A takých 45 minút na hodine v škole, to niekedy máte pocit, že aj rok trvá.Keď tak nad tým premýšľam, má to zmysel. Pri predstave života plného len prekrásnych a šťastných chvíľ strávených len zábavou alebo s milovanou osobou sa mi vždy vybavuje otázka:"A nebola by to už stereotypná nuda?"Ak je niečoho v živote veľa, ľudský jedinec si proste zvykne a už si to neváži, berie to skôr ako samozrejmosť. A to je podľa mňa dôvod prečo je to na svete tak, že je viacej zla ako dobra. Veď inak by sme si nevážili ničoho dobrého, milých ľudí a láskavých slov.Možno preto nič netrvá večne a ani šťastie sa nás nedrží celý život. Potom by sme si zvykli naň a už by sme ho brali ako samozrejmosť. Ak sú tieto chvíľky v našom živote len krátke, vážime si ich o to viac a aj viacej sa ich snažíme využit naplno. To je to čaro, krásne veci si vychutnávame čo najlepšie ako vieme, lebo je nám jasné, že netrvajú večne.Nakoniec by som už len pripomenula známu vetu:" Dobrého málo býva". Ja sama som totiž nie veľmi optimista, a tak sa snažím hľadať si nejaké tie pozitíva v živote. A pri otázke šťastia som sa jednoducho zamyslela nad tým, že ľudia, ktorí majú krásny život, si ho nevážia tak ako tí, ktorí mali ťažké trápenie a potom sa dopracovali k spokojnému a peknému životu.Prečo inak by bolo zlato najvzácnejší kov? A prečo je láska najvzácnejší a najkrajší cit? Lebo je ich málo, povedala by som že takých pravých a skutočných skoro ani neni..Jednoducho homo sapiens si cení len to, čo nemá alebo to, čo stratil lebo to už nemá... čo takto povedať :" Chvalabohu, že mám to, čo mám a že poznám ľudí, ktorí sú moji priatelia." Čo takto sa aspoň pokúsiť si vážiť aj takéto šťastie, skôr než ho stratíme? Určite je to lepšie ako závidieť každému to, čo my nemáme.